Zrod obsedantno-kompulzívnej štruktúry osobnosti možno určiť do obdobia počas druhého vývinového štádia, približne medzi druhým až tretím rokom života dieťaťa, v ktorom dieťa čelí prvým nárokom požiadaviek rodičov ohľadom hygienických návykov a disciplíny. Ako opisuje toto vývinové štádium Erikson, hlavným konfliktom je autonómia verzus hanba a pochybnosti. Rozvoj takýchto povahových čŕt však ovplyvňuje viacero faktorov aj počas vývinu ľudskej osobnosti v ďalších rokoch života. Ako v predošlých dvoch kapitolách, tak aj na tomto mieste budeme hovoriť jednak o obsedantno-kompulzívnej poruche osobnosti a zároveň o obsedantno-kompulzívnych črtách, ktorými sa prejavuje vo svojom správaní zdravá, normálna ľudská osobnosť.
Pozitívne aspekty osobnosti
Skôr než začneme hovoriť o negatívnych dôsledkoch porúch vo vývine dieťaťa, ktoré sa prejavujú takýmito črtami, je dôležité poznamenať, že povahové črty obsedantno-kompulzívneho charakteru sú úzko spojené aj s pozitívnymi a silnými aspektmi ľudskej osobnosti, ktoré sú základom jej úspešného realizovania sa v akomkoľvek povolaní, ako sú napríklad zodpovednosť, cieľavedomosť, čestnosť, spoľahlivosť, pracovitosť, vytrvalosť, poriadkumilovnosť, schopnosť sebakontroly, či túžba po veľkých duchovných ideáloch, čo zároveň značí, že s ľuďmi s týmito povahovými črtami sa možno stretnúť často v cirkevnom prostredí, najmä medzi kňazmi.
Obsedantno-kompulzívna porucha osobnosti
Pokiaľ ide o obsedantno-kompulzívnu poruchu osobnosti, Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch (DSM IV) ju definuje takto:
„Obraz človeka charakterizuje výrazná ustarostenosť o poriadok, perfekcionizmus, mentálna a medziľudská kontrola na úkor flexibility, otvorenosti a efektívnosti, čo sa začína prejavovať počas prvých rokov dospelosti za prítomnosti rozličných aspektov, pričom musia byť prítomné aspoň štyri príznaky:
- pozornosť na detaily, pravidlá, zoznamy, poriadok, organizáciu, schémy až do takej miery, že sa z vedomia vytratí hlavný cieľ činnosti,
- preukazovanie perfekcionizmu, ktorý sa prejavuje v dokončení úloh (napr. v neschopnosti dokončiť projekt, pokým nie sú naplnené vlastné predstavy o jeho realizácii, ktoré sú však rigidného charakteru),
- prehnaná oddanosť práci a prehnaná zameranosť na produktivitu až do takej miery, že sa zanedbávajú iné aktivity poskytujúce oddych, a tiež priatelia,
- je prehnane úzkostlivý, škrupulózny, neflexibilný, pokiaľ ide o morálne a etické témy a hodnoty (nezáleží na kultúrnej alebo náboženskej príslušnosti),
- je neschopný odhodiť použité veci alebo veci, ktoré nemajú hodnotu, a to ani v prípade, keď tieto veci nemajú pre neho nijakú citovú väzbu,
- odmieta zveriť úlohy iným alebo spolupracovať s inými, alebo iba s výnimkou, že sa iní úplne podriadia jeho spôsobu činnosti,
- pokiaľ ide o spôsob robenia nákupov, je silne poznačnený lakomosťou tak vzhľadom na seba, ako aj na iných; peniaze sú vnímané ako niečo, čo treba akumulovať pre prípad budúcich katastrof,
- prejavuje rigidnosť a tvrdohlavosť.“[1]
Škrupulóznosť
S obsedantno-kompulzívnou poruchou osobnosti, tak ako ju definuje DSM IV. podľa charakteristík tzv. II. kategórie, úzko súvisí obsedantno-kompulzívna porucha, ktorú ten istý diagnostický manuál zaraďuje do tzv. I. kategórie. Túto poruchu charakterizuje napríklad rituálne opakovanie istých činností (časté umývanie rúk) alebo opakovaná verifikácia vykonaných činností (opakovaná kontrola zamknutých dverí a pod.). Tieto kompulzívne činnosti musia byť vykonané, aby sa osobnosť zbavila vnútornej úzkosti, ktorá ju k takejto činnosti núti.
Škrupulóznosť, ktorá sa prejavuje príliš častou spoveďou, je jednou z foriem takejto poruchy osobnosti, ktorá zasahuje jej náboženské prežívanie. Medzi základné charakteristiky chorobnej škrupulóznosti patria:
„1. tendencia dodržiavať dokonalým spôsobom špecifické morálne predpisy,
- strach z večného odsúdenia, ktorý je založený na presvedčení o spáchaní ťažkých hriechov,
- nijaké alebo veľmi slabé pochopenie slabostí ľudskej prirodzenosti či dimenzie ľahkých hriechov,
- prítomnosť príliš silnej úzkosti, ktorá oslabuje schopnosť morálneho úsudku vzhľadom na posúdenie hriešnosti nejakého skutku.“[2]
Psychiater Sperry k týmto štyrom diagnostickým kritériám pridáva ešte ďalšie hľadisko dotýkajúce sa času, ktorý osobnosť venuje riešeniu takýchto ťažkosti. Za chorobnú škrupulóznosť pokladá také ťažkosti, ktoré nútia človeka venovať sa týmto problémom viac ako jednu hodinu denne a zároveň mu bránia v plnení každodenných pracovných povinností, či narúšajú sociálny život. Inými slovami, je rozdiel, či niekto ustarostene vyzná svoj hriech, alebo ho opakovane vyznáva dvadsaťkrát počas troch nasledujúcich dní.
Rigidnosť, neflexibilnosť, dogmatickosť
Po tejto malej odbočke ku problému škrupulóznosti sa teraz vráťme opäť k charakteristikám obsedantno-kompulzívnej štruktúry osobnosti, ako sú rigidnosť, tvrdohlavosť, neflexibilnosť, tendencia ku prehnanej kontrole citov, či túžba po perfektnosti. Sú to charakteristiky, ktoré nemusia byť znakom len obsedantno-kompulzívnej poruchy osobnosti, ale aj povahových čŕt zdravej a normálnej osobnosti, aj keď zároveň nepatria k jej pozitívnym vlastnostiam osobnosti. Spôsob, akým sa tieto povahové črty môžu prejavovať v konkrétnom živote, opisuje vo svojej knihe Žiť ideály, medzi strachom a túžbou, taliansky kňaz a psychológ Alexander Manenti.[3] Podľa neho pre rigidného človeka jednoduchý osobný záujem, konanie na základe vlastnej túžby nemá zmysel. Urobiť niečo preto, že to spôsobuje potešenie, znamená pre neho nebezpečné sebauspokojenie. Pozerať film, čítať román alebo si pozrieť fotky z minulého leta je strata času. Oddýchnuť si znamená leňošenie a záhaľku. Preto, aby sa dobre cítil, jeho činnosť musí vždy korešpondovať so zmyslom pre povinnosť, ktorá vždy zaberá miesto osobným túžbam. Keď sa rigidný človek rozhodne urobiť niečo správne a hodnotné, nie je k tomu pohnutý krásou skutočnosti, nerobí to z veľkorysosti alebo z lásky pre spravodlivosť, ale z povinnosti. Akoby mu niekto vždy vravel: „toto by si mal urobiť, toto sa patrí urobiť“, pričom konanie na základe takejto motivácie v pozadí skrýva strach z trestu. Takto prežívané hodnoty skutočnosti nevyvierajú z autenticky prežívanej lásky, pretože sú redukované na povinnosti, ktoré sú v kontraste s vlastnými túžbami. Zmysel pre povinnosť sa pritom stáva tiesnivým, činnosť vykonávaná z povinnosti sa necíti ako ovocie túžby, ale ako zbavenie sa vnútorného stiesňujúceho pocitu. Rigidný človek nepracuje preto, aby utvoril niečo pekné, ale pracuje preto, aby si mohol povedať, že pracoval. Nepokúša sa skutočne počúvať iných, ale dôležité je povedať sám sebe, že počúval. Nie je pre neho dôležité získať vedomosti, ale povedať si, že to prečítal. Pričom to, čo ho dáva do pohybu k činnosti, teda to „musím, či mal by som“ je predovšetkým spôsobom, ako sa vyhnúť pocitu viny a cítiť sa spokojne. Je zrejmé, že dôsledkom takéhoto postoja k životu je strata hlbokej vnútornej radosti, životného elánu a vitality.
Americký psychoterapeut David Shapiro vo svojej knihe Neurotické štýly venuje obsiahlu pozornosť opisu človeka s takýmito povahovými črtami, a výstižne ho nazýva „žijúci stroj“[4]. Medzi ďalšími charakteristikami uvádza rigidnosť, ktorá sa prejavuje predovšetkým v spôsobe myslenia, ale aj fyzickým postojom vlastného tela, dogmatickosť, moralizmus, tvrdohlavosť. Charakteristickou vlastnosťou je prehnaná sústredenosť na maličkosti a na detaily. Môže napríklad počúvať hudbu, pričom sa sústredí na technické detaily, kvalitu nahrávky či prehrávača do takej miery, že prestane počúvať hudbu samu. Podobnú prehnanosť v detailoch zameranú na poriadok možno pozorovať u niektorých žien, ktoré upratujú a znovu upratujú byt, prakticky bez prestávky. Vo všetkých aktivitách akoby bol človek pohýnaný hlasom niekoho iného, ktorý počuje v sebe. Hlas je jednoznačný: „mal by si alebo nemal by si niečo urobiť“. Práve tento hlas ho robí neflexibilným na nové veci, respektíve je základom pocitu strachu, že by sa mohol pomýliť a byť potrestaný. Preto je pre neho dôležitá rola, zaužívané a vychodené schémy myslenia a správania. Preto sú také dôležité princípy, pravidlá a normy. V skutočnosti sa však necíti byť slobodný a cíti sa neistý, pričom vlastnú neistotu často vyjadruje slovom „možno“. Dôraz na dogmy a pravidlá je vlastne obranným mechanizmom voči vlastnému pocitu neistoty. (Pokračovanie zajtra…..)
(Úryvok z knihy: Citový a náboženský vývin v prých piatich rokoch života).
[1] DSM – IV – TR: Manuale diagnostico e statistico dei disturbi mentali (Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch), s. 324 – 325.
[2] SPERRY, L.: Psicologia, ministero e comunità (Psychológia, pastoračná služba a komunita), s. 108.
[3] Porov. MANENTI, A.: Vivere gli ideali, fra paura e desiderio/1 (Žiť ideály, medzi strachom a túžbou), s. 77 – 79.
[4] SHAPIRO, D.: Stili nevrotici (Neurotické štýly), s. 28.
18. apríla 2016 at 10:16
Môj priateľ, veľký pedant a puntičkár, sa nevedel zmieriť s tým, že nie všetko sa deje v jeho živote podľa jeho predstáv, osvojených si rodinnou výchovou v útlom veku a spáchal samovraždu.