Obrazy Boha – HĽADANIE SVOJEJ TVÁRE
(V tomto týždni budeme v rámci DC napredovať nie klasickou meditatívnou modlitbou, ale tzv. formou „Lectio divina“, to zn., že po klasickom „ignaciánskom“ úvode do modlitby budeme čítať texty, uvažovať o tom, ako sa dotýkajú nás samých a hlbšie preciťovať obsahy, ktorými sa nás budú vnútorne dotýkať).
Prvý deň
Pod rôznymi podobami či prejavmi Božej tváre sa rozumie, že Božia láska sa prejavuje mnohorakými spôsobmi. Boh nás miluje a Boží obraz v nás sa vytvára práve podľa toho, či sme schopní prijať jeho lásku. Ona je zdrojom, z ktorého pramení naša sila lásku dávať – „Boh je samá štedrosť a my sme samá potreba“ (sv. Augustín).
Božia láska je tvorivou silou nášho života, rodí nás a udržuje v ňom. Viera v ňu nás vovádza do plnosti života, ktorý nám prišiel darovať Ježiš.
Naša schopnosť plne prijímať Božiu lásku, ktorá nás utvára a udržuje, priamo závisí od toho, aký obraz máme o sebe. Často sa totiž nechávame presvedčiť pocitom, že náš život nemá hodnotu. To je tragický omyl. Takéto chápanie skutočnosti nám bráni prijať Boha ako lásku a seba pokladať za hodných milovania. Dôsledkom toho neprijímame Kristovu základnú výzvu uveriť v radostnú zvesť lásky a Božej prozreteľnosti.
Cyrano z Bergeracu bol človek s neobyčajne veľkým nosom. Nedokázal prijať Roxaninu lásku, ktorú zaujal práve vďaka tejto výnimočnej črte. Na konci príbehu sa Roxanina láska prehlbuje a pre Cyrana má dôležité posolstvo: „Zabudni na svoj nos a prijmi lásku a šťastie, ktoré ti život prináša.“ Nanešťastie sa Cyranovi nepodarilo uveriť jej láske a zomrel sám a nešťastný.
Cyranov príbeh aj nám kladie otázku komu veríme vo svojom živote.
Ako si utvárame POZITÍVNY obraz o sebe
Ľudia, ktorí nám veria, zohrávajú v našom živote veľmi dôležitú úlohu. Dokážu prijímať naše slabosti a tvrdohlavosti, dokážu vidieť okrem nedostatkov aj dobro, podporujú ho, vedia oceniť náš spôsob života. Povzbudzujú nás a dodávajú odvahu byť ešte iní. Túžia, aby sme verili ich láske a aby sme sa sami pokladali za osoby milované a hodné lásky. Pomáhajú nám pochopiť kto sme a čo pre nich znamenáme. Odovzdávajú nám pozitívny obraz o nás, a takto v nás prebúdzajú a udržiavajú nový život.
Láska má tvorivú silu, ľudia sa utvárajú a živia pozornosťou, ktorá sa im prejavuje.
Ako si robíme NEGATÍVNY obraz o sebe
Okrem kladného obrazu o sebe, ktorý nám pomáhajú vytvoriť tí, ktorí nám veria, existuje aj falošný, negatívny obraz. Vštepujú nám ho ľudia, ktorí k nám nemajú dôveru, alebo nás majú radi podmienečne. Hovoria nám: „Mám ťa rád, ak …“ Vedú nás k presvedčeniu, že byť milovaní závisí od uspokojenia ich očakávaní, že láska k nám je závislá od toho čo robíme a nie od toho kto sme. Veľmi rýchlo sa stotožníme s presvedčením, že láska musí byť zaslúžená a teda nie je dar.
Ak ľudia naviac neocenia naše úsilie o získanie ich úcty a podmienečnej lásky, nebudeme schopní premáhať v sebe negatívne emócie a utvoríme si o sebe negatívny obraz. Keď sa v nás tento negatívny obraz zakorení a získa vládu, stane sa Cyranova tragédia aj našou. Nebudeme schopní prijímať Bohom ponúkanú radostnú zvesť a jeho lásku. Táto tragédia je cestou do otroctva a zatratenia.
Prijať svoju ľudskosť alebo negatívny i pozitívny obraz
Podstatou, základom nášho bytia je tá skrytá a tajomná časť v nás, ktorej hovoríme ľudské srdce alebo naša vlastná tvár – to niečo, čo nás podstatne charakterizuje bez ohľadu na naše povolanie, vedomosti, dary, slabosti, zvyky alebo presvedčenie.
Cesta k ľudskej zrelosti je práve hľadaním a objavovaním svoje tváre – prechodom od egocentrizmu k láske, od otroctva k slobode, od uzavretia sa do seba k otvorenosti voči iným. Aby sa zbúral múr, ktorý oddeľuje srdce od hlavy treba milovať pravdu, uznať, že inšpiruje náš život, správanie a spôsob bytia.
Rásť k vlastnej ľudskej zrelosti nás privádza na cestu hľadania pravdy. Hľadať pravdu znamená nechať sa ňou skôr obklopiť, než ju vlastniť. Znamená najprv vedieť vidieť a prijať skutočnosť predtým, než ju chceme pretvoriť podľa vlastných predstáv. Znamená to zostať otvorený na všetko, čo tvorí skutočnosť nášho života. Znamená to, čo nás uzatvára do sveta ilúzií, snov, ideológií, obáv.
Pravda nie je predmet, ktorý vlastníme, ale svetlo, ktoré spoznávame a ktoré nás vedie.
Pravda oslobodzuje, hoci nás núti prežívať chvíle osamelosti a úzkosti.
Úzkosť patrí k ľudskej prirodzenosti, je od nej neoddeliteľná, lebo nič, čo existuje, nemôže úplne uspokojiť potreby a túžby ľudského srdca. Pocit osamelosti neznamená jednoducho fakt samoty; osamelosť je iná než samota. Samotu si možno zvoliť a môžeme v nej byť šťastní. Osamotenosť je pocit, že nepatríme nikam, že sme odlúčení od všetkého a od všetkých a že nemáme nijakú hodnotu. Znamená to, že svet a život vnímame ako nepriateľský a cítime sa neschopní čeliť mu.
To v nás vyvoláva pocit viny za všetko a za nič, pocit viny za to, že existujeme, odsúdení ešte predtým, než nás súdili. Prečo? Kým? O tom nič netušíme a tento pocit má príchuť smrti.
Keď začneme vnikať do reality a hľadať zmysel svojho života, objavíme základný zmysel úzkosti: je výkrikom, čo sa dožaduje viac lásky na zemi, aby sme boli viac obklopení svetlom pravdy a zakotvení v Božom srdci.
Keď človek prichádza na svet je totálne závislý na láske svojich rodičov, ktorá ho chráni a povzbudzuje. Bez nej nemôže žiť a ľudsky rásť. Pre ľudskú bytosť je láska rovnako životodarná ako pokrm.
Dieťa, ktoré sa cíti byť milované, žije z dôvery. Jeho telo a srdce sa otvárajú tým, ktorí ho milujú a rešpektujú, rozumejú mu a vedia ho počúvať, celá jeho bytosť sa rozvíja.
Keď sa dieťa cíti byť neželané, prežíva hroznú úzkosť, v ktorej nič nechápe. Je príliš krehké, aby znieslo toto utrpenie. Je zmätené, dezorientované a cíti sa nepochopené. Toto utrpenie nedokáže pomenovať ani pochopiť. Môže len cítiť sa zaň vinné.
Keďže nie je milované, považuje sa za zlé, nehodné lásky. Jeho srdce je ranené. Už sa neopovažuje byť sebou samým. Aby mohlo prežiť, učí sa chrániť sa – buduje si bariéry, za ktorými sa ukrýva. Učí sa inštinktívne skrývať utrpenie, zmätok a protirečenia svojho života. Odmieta ich a zabúda na ne v temnom svete svojho vnútra. Dieťa nachádza svoju identitu za múrmi, ktoré vybudovalo okolo svojho zraniteľného a zraneného srdca. No je to krehká, umelá identita, ktorá nemá vzťah k hlbokým prameňom jeho bytia.
Toto ranené dieťa, ukryté za múrmi, ktoré si vytvorilo, aby prežilo, je v každom z nás. Každý bol ranený a naučil sa ukrývať časť seba samého, svoju vlastnú tvár – nie je pre nás teda ľahké vedieť kto sme, ako naozaj vyzeráme a slobodne napredovať.
Na to, aby sme zvrátili pohyb smerujúci k smrti, na pohyb vedúci k životu, aby sme prešli od túžby po smrti k túžbe po živote, na to musíme mať možnosť oprieť sa o skutočný vzťah. Prechod od chaosu k pokoju, od nenávisti k sebe k dôvere nastane vtedy, keď prežijeme skutočný vzťah lásky a pochopíme, že sme milovaní. Túžba žiť vyviera zo vzťahu.
Druhý deň
Láska má rôzne tváre, rôzne sa prejavuje: Láska zjavuje druhému jeho krásu
Prvou vlastnosťou lásky je jej schopnosť „zjavovať“. Rodičia svojim deťom zjavujú ich hodnotu a krásu tým, že im zasvätia svoj čas, všímajú si ich a svedčia o nehe. Milovať to nie je jednoducho „robiť“ niečo „pre“ niekoho, ale pomôcť mu, aby objavil, že je jedinečný, cenný a hodný pozornosti.
Zjaviť niekomu jeho hodnotu a pomôcť mu, aby dozrieval k vnútornému uzdraveniu – aby prešiel od úplného pohŕdania sebou k dôvere a k láske k sebe, to si vyžaduje čas a predovšetkým vieru vo vnútornú krásu každej osoby.
Keď niekomu začneme prejavovať svoju vieru v neho, jeho ukrytá krása sa začne vynárať a stávať viditeľnou.
Láska chápe
Milovať znamená chápať. Dôverný životodarný vzťah sa vytvára porozumením potrieb a chápaním túžob, akokoľvek neprijateľné by sa mohli javiť.
Odmietnutie či neschopnosť vypovedať ich nás zotročuje. Slovo oslobodzuje, vynáša na svetlo vnútorný chaos a rozptyľuje zmätok a tajomstvo, ktoré ho obklopuje; dovoľuje objaviť pravdu. Pravdou sa začína zjednocovať slovo a život; slovo sa stáva telom.
Komunikácia je teda jadrom lásky. Ak slovo nekoluje, človek sa uzatvára do sveta chaosu a rozpakov.
Každý jeden z nás potrebujeme pochopenie, no pochopenie druhých začína od nás samých. V miere ako dokážeme počúvať a chápať seba, začíname lepšie rozumieť iným. A naopak. Takto si navzájom pomáhame otvoriť sa a rásť v ľudskosti. Takto postupne schádzame od idealizmu ku realite, z neba na zem a prestáva byť nevyhnutné byť dokonalým.
Lepšie chápať sa učíme z dvoch zdrojov – od druhých a zo svojej skúsenosti. O skutočnosti takej, aká je, sa dozvieme počúvaním svojho tela, ak sa naučíme dôverovať svojej intuícii, tomu, čo vidíme, čoho sa dotýkame, čo počujeme, tomu, čo hovorí naše srdce. Pravda je aj na „zemi“ nášho tela. Načúvanie skutočnosti, svojej i tých druhých, je podstatou rastu.
Láska oslavuje
Človek nevyžije iba z toho, že mu zjavíme jeho hodnotu, usilujeme sa pochopiť jeho túžby a potreby a sme voči nemu pozorní. Negatívny a roztrieštený obraz o nás samotných sa začne pretvárať až vtedy, keď sa aj naše slabosti akceptujú a prijmú ako súčasť našej ľudskosti.
Až keď sme pre iných zdrojom radosti a dôvodom na oslavu aj napriek našim, často evidentným, slabostiam, uveríme, že sme skutočne milovaní a dokážeme prijať svoju vlastnú tvár.
Láska pomáha druhému prevziať zodpovednosť za život
Milovať niekoho znamená sprevádzať ho, aby objavil svoje dary a schopnosti, pomôcť mu, aby sa stal zodpovedný za seba a pochopil zmysel svojho života. Rast k zrelosti je u každého iný, k svojej vlastnej tvári sa prepracovávame odkladaním svojich rôznorodých masiek.
Pod vplyvom vnútorného utrpenia sa uzatvárame do sveta smútku a odmietame každý vzťah, skrývame svoju ozajstnú tvár. V takých chvíľach iba rázna a rozhodná prítomnosť, jasné pravidlá, môžu zabrániť týmto únikom do úzkosti a osamelosti. Tú však dokážeme prijať iba vtedy, keď sme rešpektovaní a máme istotu, že ten druhý nám pomáha a ochraňuje nás. Len autorita založená na dôvere dovoľuje rásť k slobode. Takáto autorita neovláda, nekontroluje ani neprogramuje, ale pomáha otvoriť sa a oslobodiť, povzbudzuje a je prítomná do tej doby, kým nepreberieme vlastnú zodpovednosť.
Dorásť k vlastnej zodpovednosti znamená vystúpiť zo svojej ulity natoľko, že začneme vnímať a rešpektovať aj druhých. Vtedy sme schopní brať zodpovednosť za svoje skutky a robiť svoje vlastné rozhodnutia.
Láska je spoločenstvo
Spoločenstvo je v strede tajomstva našej ľudskosti. Až keď uveríme, že sme milovaní a že môžeme dôverovať, trúfneme si žiť a darovať sa – ukázať svoju vlastnú tvár.
Spoločenstvo je založené na dôvere, o ktorú sa delíme – vyžaduje otvorenosť a zraniteľnosť jedného voči druhému. Dôvera je najvyššou formou lásky – pobáda nás, aby sme darovali seba, svoje srdce a znamená prijímať inakosť druhého v sebe a zotrvávať v druhom. Tento vzťah dôvery nám dáva istotu, no predstavuje aj zraniteľnosť. Spoločenstvo sŕdc je krásna a zároveň nebezpečná skutočnosť. Krásna, lebo je formou oslobodenia zo samoty a prináša novú radosť. Nebezpečná, lebo nechávame padnúť vnútorné hradby, ktoré nás chránia a stávame sa zraniteľnejšími na rany a odmietnutia.
Spoločenstvo musí byť živý vzťah, ktorý neustále rastie a prehlbuje sa. Vyžaduje, aby každý v sebe bojoval proti mocnostiam strachu a egoizmu, neústupným potrebám ovládať a kontrolovať. Je oslobodením, ktoré nám dovoľuje prijať svoju vlastnú tvár a stávať sa otvorenejším na to, čím môžeme byť.
Láska odpúšťa
Aby sme sa zbavili svojho chaosu, deštruktívnej úzkosti a osamotenosti, potrebujeme zažiť bezvýhradnú lásku. Problém je, že nijaký človek nás takto nedokáže milovať. Všetci nosíme vnútorné zranenia, ktoré spôsobujú, že nemôžeme byť neustále pozorní, láskaví a nenásilní.
Ak sa nenaučíme odpúšťať a prosiť o odpustenie hrozí, že zanevrieme na všetko a na všetkých. Schopnosť odpustiť sebe i druhým predpokladá objaviť svoje tienisté stránky a slabosti, prijať ich ako súčasť svojej vlastnej tváre a prijať právo na nedokonalosť, teda uznať svoje ľudské limity. Najhlavnejšia vlastnosť lásky je odpustenie.
Život, aj ten náš vlastný, sa neustále vyvíja k novému. V tomto raste k plnej ľudskosti sa striedajú obdobia poriadku s obdobiami chaosu, ktoré otriasajú našimi istotami.
Potrebujeme preto prijať určitú mieru neistoty, ba určitú úzkosť z osamotenosti, a prežívať ich pozitívne. Prílišné lipnutie na istotách, odmietanie vyvíjať sa a prijímať zmenu, brániť pohybu života vedie k istému druhu smrti.
Tretí deň
Ako nás vidí Boh alebo VERIŤ, ABY SME MOHLI ŽIŤ
Príbeh o Raperonzole vyjadruje veľmi zrozumiteľným spôsobom, aký dôsledok má prijatie falošného obrazu o sebe za pravdu.
Bolo raz jedno veľmi pekné mladé dievča. Volalo sa Raperonzola. A to dievča bývalo u strigy. Striga vedela, že ak ju chce udržať pri sebe, musí ju presvedčiť, že je škaredá. Keby dievča vedelo o svojej kráse, určite by ušlo s niektorým z mnohých mladíkov, ktorí sa chodili so strigou radiť. Ak však bude o svojej škaredosti presvedčené, zo strachu sa pred nimi ukryje.
Strige sa to podarilo a dievča sa pri každej návšteve ukrývalo. Jedného dňa, keď sa Raperonzola česala vo svojej izbe, vycítila, že ju cez okno niekto pozoruje. Inštinktívne sa ta pozrela. Pri okne stál mladý muž a uprene sa na ňu díval. Z jeho pohľadu pochopila, že je krásna. Pomaly tomu uverila a jej strach vystriedala radosť. Začala sa dlhá cesta k oslobodeniu od smrtonosného vplyvu strigy. Mladíkova láska spôsobila, že mohla prijať pozitívny obraz o sebe.
Raperonzolu v tomto príbehu ovplyvňovali dva hlasy, ktoré predstavali dva odlišné pohľady na seba samú a vyvolávali v nej dve rozličné reakcie. Na jednej strane ju striga presviedčala, že je škaredá. Z toho pochádzal strach a potreba ukryť sa pri každej návšteve. Veriť obrazu strigy znamená ísť cestou do zatratenia, pretože nám chýba vedomie ako veľmi sme milovaní.
Na druhej strane jej mladík dal pocítiť, aká je krásna a že ju miluje. Tento nový obraz o sebe ju urobil šťastnou. Otvoril jej cestu k láske a k novému životu.
Príbeh o Raperonzole ukazuje, ako hlboko nás ovplyvňuje pohľad a mienka tých druhých, či už je pozitívna alebo negatívna – ak si obraz o sebe vytvárame len podľa toho, len na základe okolia, vedie nás to k zmätku.
Na samom dne našich sŕdc je ukrytý skrytý prameň živej vody – ten univerzálny zákon rastu, ktorý každého z nás núti napredovať, zbavovať sa tmy chaosu, ktoré ho uväzňujú, a kráčať k svetlu a novému poriadku lásky. Láska má tvorivú silu – toto presvedčenie je základom Biblie a Ježiš ho vyjadril mnohými spôsobmi. Vraví, že Boh nás miluje a že sme objektom jeho stálej pozornosti. Pre našu neschopnosť prijať radostnú zvesť a plnosť života a šťastia, ktoré nám prináša, sa Ježiš rozplakal: „Keď sa priblížil a zazrel mesto, plakal nad ním a hovoril: Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam. (Lk 19, 41-42)
Kráčať po ceste života znamená veriť predovšetkým Ježišovmu pohľadu na nás.
Vedomie o našej hodnote, ktorú objavujeme v Kristových očiach, je základom nášho pokoja a šťastia:
- Ježiš zviditelňuje radostnú zvesť Otcovej lásky k nám.
- Filip sa ozval: ,Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí.‘ Ježíš mu vravel: ,Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca‘. (Jn 14, 8-9)
- Vyzýva nás, aby sme prijali za svoj nielen jeho pohľad na Boha, ale aj na seba.(Mk 1, 14-15)
- Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: ,Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu‘.
- Ježiš nám predstavuje radostnú zvesť Božej lásky ako najdôležitejšie posolstvo, ktoré nám priniesol a prináša:Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja. (Jn 17, 26)
- Slová „ešte ohlásim“ znamenajú, že Duch Svätý nám pomôže pochopiť veľkosť a hĺbku Ježišovej lásky osobne ku mne.
- Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal. (Jn 14, 26)
- Tento Boží obraz o nás, ktorý nám zjavujú Ježiš a Duch Svätý nás robí živými a šťastnými: Radostná zvesť, ktorej máme uveriť, spočíva v tom, že Boh je dobrotivý a miluje nás mnohorakými spôsobmi.
- „Obrátenie“ alebo zmena myslenia a srdca, ktoré viera prináša, určite nie je ľahké. Klamstvá, z ktorých sa máme oslobodiť, sú v nás veľmi silno zakorenené a majú presvedčivý hlas. Pre náš duchovný rast je však nevyhnutné vzdávať sa svojich starých pancierov, ako o tom hovorí príhoda o krabovi.
- Povolanie kresťana „obrátiť sa a veriť evanjeliu“ sa dá veľmi jasne pochopiť vo svetle Raperonzoly. Sme skutočne povolaní oslobodiť sa z klamstva strigy a prijať ten istý obraz, ktorý má Boh o nás.
- Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná. (Jn 15, 11)
Existuje zvláštny druh kraba, ktorý žije v pancieri. Mení ho viackrát za života. Keď mu je už tesný, musí ho zhodiť, vždy mu po čase narastie väčší a primeranejší pancier. Ak starý pancier nezhodí, stane sa mu tesný a krab riskuje smrť. Meniť pancier nie je však ľahké. Kým sa vytvorí nový, je krab veľmi zraniteľný. Ak si ho však nechá pridlho, pancier sa stane taký silný a tvrdý, že sa už nedá vymeniť a krab zomiera.
Panciere, ktorých sa máme zbaviť nie sú také viditeľné ako pancier kraba, ale sú reálne. Sú to pomýlené predstavy o láske, o Bohu a o sebe a tvoria ich dlhoročné zvyky a postoje. Pochádzajú z vplyvu strigy. Vyvinuli sa preto, aby nás chránili v situáciách, v ktorých sme sa nachádzali v rôznych životných okolnostiach. Sú v nás hlboko zakorenené a berieme ich ako realitu. Život nás však stále nabáda vymeniť malé panciere a riskovať zraniteľnosť, aby sme mohli žiť a nezvolili si byť mŕtvi ešte pred svojou smrťou.
Štvrtý deň
Oživujúci Boh – Uistenie o našom prijatí
Odpor: Boh kritický, požadovačný a bez lásky
Každý z nás túži po láskavom a milujúcom Bohu, ale hlboko v sebe chováme podozrenie, že aj keď hovorí a tvári sa láskavo, za chrbtom skrýva palicu, ktorou nás napráva, keď dobre nenapredujeme.
Potrebujeme sa oslobodiť od nesprávnych predstáv o Bohu. Prakticky to znamená zanechať svoje ilúzie a vzdať sa vytvárania Boha na svoj obraz absolutizovaním ľudských skúseností. To si vyžaduje serióznu prácu na pochopení a prijatí jeho skutočnej podoby, ako je zjavená v Starom a Novom zákone.
Aby v nás mohla pôsobiť Božia láska, musíme ju najskôr prijať. Schopnosť prijatia závisí od hĺbky našej túžby uveriť jej a od toho, ako sa necháme ovplyvniť pohľadom do Božích očí.
Lebo hoci rozumom chápeme, že Boh nás miluje, nesprávny obraz Boha sa prejavuje v našich postojoch, pocitoch, v našej duši.
A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania. (Rim 12, 2)
Negatívny obraz Boha sa začne meniť vtedy, keď spoznáme a uveríme, že Boh miluje život. Pohľadom do hlboko milujúcich očí Boha, môžeme odhaliť tajomstvo lásky – dôverné poznanie prameniace v láske, pozorné na každé dobro, zhovievavé ku každej slabosti.
Tajomstvo Lásky oživuje to, čím sme a čím sa môžeme stať. Láska nám dáva život.
Lebo miluješ všetko, čo je, a nepohŕdaš ničím z toho, čo si vytvoril, lebo keby si bol niečím pohrdol, nebol by si to stvoril. A ako by mohlo niečo trvať, keby si ty nechcel? Alebo ako by sa mohlo zachovať, čo by si ty nebol povolal k bytiu? A preto pomaly karháš tých, čo pochybia, a tých, čo zhrešia, napomínaš a naprávaš, aby zanechali zlo a verili v teba, Pane. (Múdr 11, 24-25, 12, 2)
Život nám dáva skutočnosť, že Boh každého z nás miluje a že máme cenu v jeho očiach. To je hlavný účinok lásky, ktorá bola „vyzdvihnutá“ na kríž. Ježiš často používa obraz medeného hada ako symbol oživujúcej moci Otcovej lásky.
|
|||
|
|||
Život v plnosti, ktorý nám Boh želá, je Boží dar, ktorý sme už dostali a sme pozvaní objaviť ho a oceniť. Je to práve táto skutočnosť, ktorú sme pozvaní prijať vo výzve „obrátiť sa a veriť v radostnú zvesť“. Sme pozvaní uveriť, že sme milovaní takí, akí sme.
Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: „Daj sa mi napiť, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ (Jn 4, 10)
Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“(Mk 1, 15)
Obrátiť sa alebo zmeniť svoju myseľ a srdce, znamená urobiť priestor radostnej zvesti, ktorá nám zjavuje kto je Boh a kto sme my v jeho očiach. S tým, ako prijímame pravý obraz Boha, začíname spoznávať a prijímať seba a iných, tak ako nás vidí Boh.
A obliekli ste si nového človeka, toho, čo sa obnovuje, aby mal pravé poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril. (Kol 3, 10)
A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé. (Rim 12, 2)
Na cestu života sa vydávame s dvoma predstavami o sebe samých – jedna pochádza od tých, ktorí nás nepokladajú za veľmi dôležitých a vyvoláva v nás pocit bezcennosti a druhá od tých, ktorí nás oceňujú a vyzdvihujú, a to v nás často vyvoláva pocit samoľúbosti.
Boh nás však vyzýva, aby sme prijali seba samých takých, akých nás vidí on. Vyzýva nás objaviť jeho oživujúci milujúci pohľad, ktorým sa na nás díva, pohľad, ktorý si potrebujeme osvojiť. Boh v každom momente vidí kto sme a čo by bolo vhodné pre naše dobro, sprevádza nás a neustále vedie na ceste k odhaleniu plnosti života, pre ktorú nás stvoril.
Toto hovorí Pán, tvoj vykupiteľ, Svätý Izraela: Ja som Pán, tvoj Boh, čo ťa učím, aby si mal úspech, čo ťa vediem cestou, ktorou máš ísť. Keby si si bol všímal moje rozkazy, bol by tvoj pokoj ako rieka a tvoje blaho ako morské vlny. (Iz 48, 17-18)
I keby som si pripäl krídla zorničky
a ocitol sa na najvzdialenejšom mori,
ešte aj tam ma tvoja ruku povedie
a podchytí ma tvoja pravica. (Ž 139, 9-10)
Ukáž mi, Pane, svoje cesty
a pouč ma o svojich chodníkoch.
Veď ma vo svojej pravde a uč ma,
lebo ty si Boh, moja spása,
a v teba dúfam celý deň. (Ž 25, 4-5)
A rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil štyridsať rokov na púšti, aby ťa pokoril, vyskúšal a zvedel, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho príkazy, alebo nie. Pokoril ťa a dal ti hladovať, potom ťa kŕmil mannou, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že človek nežije len z chleba, ale že človek môže byť živý zo všetkého, čo vychádza z Božích úst. Odev sa na tebe nezodral a noha ti neopuchla – a je to styridsať rokov. Teda uvažuj vo svojom srdci, že ako človek vychováva svojho syna, tak Pán, tvoj Boh, vychováva teba. (Dt 8, 2-5)
Piaty deň
Túžba po plnosti života drieme v každom z nás ako semienko v zemi, ktoré túži vyrásť. Je to postupný celoživotný proces; podobne ako rastie strom, aj my smerujeme k úplnej zrelosti a k realizovaniu celého nášho vnútorného potenciálu, k povolaniu byť dokonalí alebo svätí.
Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý. (Lv 19, 2)
Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec. (Mt 5, 48)
Je dôležité, aby sme svoju dokonalosť alebo svätosť chápali ako Boží plán pre nás. Boh ho do nás vložil, sme teda schopní ho uskutočniť a on nás k tomu neustále vyzýva. Jeho výzva však nie je nátlak, či vyjadrenie netrpezlivosti a nespokojnosti, je to radosť z toho kto sme teraz a povzbudenie k ďalšej ceste.
Toto uistenie je dôležité na to, aby sme udržali vyrovnanosť medzi radosťou nad tým, čo sme a medzi námahou cesty, ktorá nás čaká. Lebo zotrvať vo svojom sebauspokojení, znamená prestať rásť a čo nerastie hnije; a príliš sa sústrediť len na to, čím sa máme stať, znamená stať sa príliš kritickými, netrpezlivými a neschopnými radostne žiť – vykoreniť sa z prítomnosti a uschnúť.
Boh prežíva radosť z toho, kto už sme – ak sa dokážeme zúčastňovať na tejto jeho radosti vyhneme sa prehnanému znepokojeniu z budúcnosti.
Pozrite sa na ľalie, ako rastú: nepracujú a nepradú a hovorím vám: ani Šalamún sa v celej svojej sláve neobliekal tak ako jediná z nich. Keď teda Boh takto oblieka rastlinu, ktorá je dnes na poli a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?! (Lk 12, 27-28)
Boh nemá nereálne očakávania – neočakáva, že budeme hneď dokonalí. Ani nehovorí, že milovať nás bude jedine vtedy, keď dosiahneme dokonalosť. Prijíma nás takých akí sme a pokojne dokáže žiť v prítomnosti dobra i zla, ktoré je v každom človeku.
Keď vyrástlo steblo a vyháňalo do klasu, ukázal sa aj kúkoľ . K hospodárovi prišli sluhovia a povedali mu: „Pane, nezasial si na svojej roli dobré semeno? Kde sa teda vzal kúkoľ? On im vravel: „To urobil nepriateľ.“ Sluhovia mu povedali: „Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho?“ On odpovedal: „Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu. Nechajte oboje rásť až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly.“ (Mt 13, 26-30)
Milostivý a milosrdný je Pán,
zhovievavý a veľmi láskavý.
Dobrý je Pán ku každému
a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam. (Ž 145, 8-9)
Boh síce nenávidí hriech s jeho ničivými dôsledkami, ale miluje hriešnikov. Je ako milujúca matka, ktorá venuje najviac pozornosti najslabšiemu a najnezbednejšiemu dieťaťu, hoci dáva všetky dôvody na to, aby naň zanevrela. Naša hriešnosť je nepriateľ, ktorý je v nás i mimo nás, ktorého nás Boh vyzýva milovať s toleranciou a s porozumením tak, ako nás miluje on.
Ale Sion povedal: ´Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol.´ Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl, tvoje múry sú vždy predo mnou. (Iz 49, 14-16)
Počuli ste, že bolo povedané: „Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.“ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec. (Mt 5, 43-48)
Lenže oni, naši otcovia, si počínali pyšne, boli tvrdošijní a nevšímali si tvoje prikázania. Odopreli poslúchať a nerozpamätúvali sa na tvoje divy, ktoré si pre nich urobil, ale zatvrdili svoje šije, ustanovili si náčelníka a cheli sa vo svojej hlavatosti vrátiť do otroctva. No, ty si Boh, ktorý odpúšťa, si láskavý a milosrdný, dlho zhovievavý a veľkého zľutovania. Neopustil si ich. Ešte ani vtedy, keď si urobili liate teľa a keď povedali: ´To je tvoj boh, ktorý ťa vyviedol z Egypta´, a dopustili sa veľkého rúhania, ty si ich vo svojom preveľkom milosrdenstve neopustil na púšti. Oblačný stĺp sa nehol od nich vo dne, aby ich viedol cestou, ani ohnivý stĺp v noci, aby im osvecoval cestu, ktorou sa im bolo treba uberať. Svojho dobrého ducha si im dal, aby ich on učil. Ich ústam si neodoprel svoju mannu a dal si im vodu, keď ich trápil smäd. (Neh 9, 16-20)
Šiesty deň
Všetky okolnosti nášho života Boh „používa“ v súlade so svojim plánom pre nás, ktorý sa nazýva aj Božia vôľa a spočíva v darovaní plného života. Boh tká gobelín nášho života, vytvára mozaiku, kde pre každú nitku, každý kamienok, akokoľvek bezcenné sa nám môžu zdať, nájde to najvhodnejšie miesto.
Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami – hovorí Pán. Sú to myšlienky pokoja a nie súženia: dám vám budúcnosť a nádej. Keď budete volať ku mne, keď prídete a budete sa ku mne modliť, vyslyším vás. Budete ma hľadať a nájdete ma; ak ma budete hľadať celým svojím srdcom, dám sa vám nájsť – hovorí Pán -, vrátim vás zo zajatia a zhromaždím vás zo všetkých národov a zo všetkých miest, kde som vás roztratil – hovorí Pán -, a vrátim vás na miesto, odkiaľ som vás odviedol do zajatia.
(Jer 29, 11-14)
Je životnou tragédiou, ak sa nenaučíme čítať mozaikový obraz vlastného života – prijímať to ťažké aj to pekné s otvorenosťou a dôverou, že všetko to tam nejako patrí aj keď to hneď nedokážeme pochopiť. Vlastný život, so všetkým čo v ňom je, dokážeme prijať iba vtedy, ak sa naň pozrieme pohľadom Boha. Ježiš hovorí o tragike tohto druhu slepoty voči prejavom Božej lásky:
Istý kráľ prijímal každý deň niekoho z ľudu na audienciu. Hociktorý poddaný sa mohol postaviť pred neho so žiadosťou alebo darom. Každý týždeň prichádzal k nemu starček a daroval mu zvráskavené jablko. Kráľ ho nechcel uraziť, preto ho prijímal a dával sluhovi, ktorý ho vždy hodil do jamy za trónom. Jedného dňa, hneď nato ako kráľ prijal od starčeka zvráskavené jablko, pribehla opička, zobrala jablko a začala ho jesť. Keď sa prehrýzla ku stredu, z jablka vypadol veľmi cenný drahokam. Kráľ ihneď nariadil svojim sluhom, aby zistili, či aj v ostatných jablkách, ktoré mu starček daroval, boli drahokamy. A skutočne. V diere s hnijúcim ovocím ich našli celú kopu.
Ďalej hovoril: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“ (Mk 4, 26-29)
Ešte nechápete a nerozumiete? … Máte oči a nevidíte? Máte uši a nepočujete? …
(Mk 8, 17-18)
Ťažké, nejasné obdobia nás nútia pýtať sa v čo vlastne veríme a na čom je naša viera postavená.
Keď prichádzame na hranice svojich možností, keď naše plány zlyhávajú a sme obklopení neistotou, uvedomujeme si potrebu opory a istoty, svoju vlastnú zraniteľnosť. Nepríjemnosti, s ktorými sa stretávame nám dávajú priestor, aby sme lásku Boha neviazali na svoj úspech, dobrý pocit, prijemné medziľudské vzťahy. Učia nás dôverovať a nachádzať istotu v Bohu.
Keď som bol v bezpečí, povedal som si:
´Už nikdy sa nezakolíšem.´
keď si však odo mňa odvrátil svoju tvár,
hneď sa ma zmocnil strach. (Ž 30, 7-8)
Aj keby som mal prejsť súžením,
ty ma pri živote zachováš
a svoju ruku vystrieš proti hnevu mojich nepriateľov;
zachráni ma tvoja pravica.
Pán za mňa dielo dokončí.
Pane, tvoje milosrdenstvo je večné,
neopusť dielo svojich rúk. (Ž 138, 7-8)
Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš,
nijaký tvoj zámer nemožno prekaziť.
Hovoril som, lenže neuvážil som
tie divy, čo chápať ver´ som nemohol.
Vypočuj ma, prosím, budem hovoriť,
budem sa ťa pýtať a ty pouč mňa.
Len z počutia som teba dosiaľ poznával,
lež moje oko teraz ťa už uzrelo. (Jób 42, 2-5)
Siedmy deň
Božia pokojná, nežná a súcitná láska nie je nikde tak jasne vyjadrená ako v podobenstve o márnotratnom synovi. Reakcia Otca na našu tvrdohlavosť sa nám zdá nepravdepodobná. Ešte by sme očakávali nejaká šancu, nutnosť dokazovať svoje polepšenie a predpokladali by sme vyčítavý pohľad „čo si mi to len urobil?!, ako si mohol, za to všetko?!“.
Tak ako starší syn, máme sklony takúto lásku považovať za nespravodlivú a nemiestnu.
I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojim synom.“ Ale otec povedal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, 24 lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ A začali hodovať. (Lk 15, 20-24)
On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. Ale on odpovedal otcovi: „Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.“ On mu na to povedal: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ (Lk 15, 28-33)
V každom vzťahu, ktorý ľudia vytvárajú sú obdobia svetla a obdobia tmy, obdobia zjednotenia a obdobia odlúčenia. Všetky sú potrebné, sú súčasťou cesty. Boh nás uisťuje, že on sám nás sprevádza na našej ceste – vo dne, v noci.
Sám si videl, ako ťa Pán, tvoj Boh, na púšti nosil ako muž, ktorý nesie svojho syna, (niesol ťa) po celej ceste odvtedy, keď ste vyšli, až kým ste nedošli na toto miesto, a na tejto púšti ste neverili Pánovi, svojmu Bohu, ktorý šiel cestou pred vami, aby vám vyhliadol miesto pre rozloženie stanov, za noci v ohni, aby ste videli cestu, ktorou ste mali ísť, a cez deň v oblaku. (Dt 1, 31-33)
Božia láska nás nerobí pasívnymi objektmi svojej náklonnosti. Naopak, Boh nás robí účastnými, považuje nás za partnerov pri budovaní vzťahu, dáva nám slobodu prijať pozvanie na plnosť jeho života. Nemanipuluje nás ani nerobí nič za nás, akejkoľvek udalosti nášho života však dáva zmysel, zo všetkého dokáže vylúsknuť jadierko dobra a v tom sa prejavuje jeho láska.
Duchovný rast však nedosahujeme len vďaka svojej námahe, ale predovšetkým pôsobením Boha v nás.
Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali. (Ef 2, 13)
Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete aj konáte, čo sa jemu páči. (Fil 2, 13)
Boh Otec – jeho láska, nás robí hodnými mať účasť na živote lásky s Ježišom a s Duchom Svätým. S každým človekom si želá prežívať plnosť života, ktorá sa v Biblii prirovnáva k intimite manželstva – Boh nás do hĺbky chápe a miluje so všetkým, čo v nás láska tvorí.
Láskou odvekou ťa milujem,
preto som si ťa milosrdne pritiahol.
Znova ťa vybudujem
a budeš vybudovaná, panna Izraela. (Jer 31, 3-4)
Dokedy sa budeš potulovať, dcéra odbojná?
Lebo Pán tvorí čosi nové na zemi:
Žena bude obklopovať muža. (Jer 31, 22)
Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením.
Staré sa pominulo a nastalo nové. (2 Kor 5, 17)
Uprostred teba je Pán, tvoj Boh, spásonosný hrdina, zajasá nad tebou od radosti, obnoví svoju lásku, výskať bude od plesania. (Sof 3, 17)
A to, čo láska Boha tvorí, je radikálne nové. Dáva nám schopnosť poznať ho tak, ako ho pozná Ježiš. Značí to, že nás miluje tak ako Ježiša a že máme účasť na ich dôvernom vzťahu. Život, ktorý prežíva Otec s Ježišom a s Duchom svätým a na ktorý sme pozvaní, vynikajúco vystihuje ikona od Rubľova. Cítiť z nej pokoj a pozvanie na dôvernú účasť na slávnosti Života.
A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa. (Jn 17, 22-23)
Lebo hľa, ja stvorím nové nebo a novú zem a na predošlé sa nebude spomínať, ani na myseľ neprídu, ale tešiť sa budú a večne jasať nad tými, ktoré ja stvorím. Lebo ja urobím z Jeruzalema mesto plesania a z jeho obyvateľov ľud radosti! A budem plesať nad Jeruzalemom, tešiť sa budem zo svojho ľudu; už tam nebude počuť plač ani bolestné vzdychanie. (Iz 65, 17-19)
Pridaj komentár