V okamihu, keď začneme hovoriť o túžbach v súvislosti s duchovným životom, možno sa pred nami akosi automaticky objavia otázky: Ako túžby súvisia s duchovným životom? Sú dôležité v duchovnom živote, alebo ho skôr brzdia a prekážajú v jeho rozvoji? Ak by mali svoj pozitívny význam, v čom spočíva?
Keď začneme premýšľať nad miesto túžob v duchovnom živote, možno si hneď uvedomíme, že práve ony nás ohrozujú, pretože až príliš často sú v rozpore s objektívnymi hodnotami, pre ktoré sme sa rozhodli žiť. Vzápätí si azda spomenieme na chvíle, kedy sme im popustili uzdu, čo i len v predstavách a potom sme sa museli z toho trpko spamätávať. Tieto horké pocity v nás možno evokujú spomienky na túžbu po láske, ktorá nebola opätovaná, alebo túžbu po priateľstve, ktorému sa dostalo zrady, či túžbu po otvorenosti, kedy sme sa chceli podeliť s tým najvzácnejším a najradostnejším v srdci, pričom sme utrpeli len odmietnutie a trpké sklamanie. Nečudo, keď po takýchto skúsenostiach niekto povie, že už nemá žiadne očakávania, že už po ničom netúži, lebo vraj život bez očakávaní a túžob je pokojnejší a bezpečnejší.
Ak vraj doň nevstupujú príliš pocity, ľahšie ho možno kontrolovať a na prvý pohľad sa zdá, že je vyrovnanejší. Nebýva zriedkavosťou, že takýto postoj voči životu, voči osobným túžbam, podporia aj čisté rýdze spirituálne prostriedky, niekedy však žiaľ nesprávne ponímané, ako sú: napr. umŕtvovanie, askéza či odumieranie sebe samému. Takýto pohľad na život podporujú dnes často aj rozličné východné spirituálne prúdy. Spomeňme napríklad budhizmus, ktorého jedným z hlavných cieľov života je dosiahnuť stav nirvány,[1] teda stav akéhosi „vyhasnutia“, bez osobných túžob, pocitov a očakávaní.
Čo je túžba?
Skôr ako sa zamyslíme nadtým, aké miesto by v našom duchovnom živote mohli mať túžby, je azda na mieste položiť si základná otázku: Čo je túžba? Zo psychologického hľadiska je predovšetkým potrebné urobiť rozlíšenie medzi „túžbou“ a „potrebou“. Psychologický slovník rozdiel medzi potrebou a túžbou definuje týmto spôsobom:
„Potreba vyvoláva stav vnútorného napätia, ktoré nachádza svoje uspokojenie prostredníctvom špecifickej činnosti, ktorú poskytuje vhodný objekt, čo môže byť napríklad jedlo pre hlad. Túžba je však neoddeliteľne spojená s „pamäťovými stopami“, ako ich definuje Freud, ktoré nachádzajú svoje uspokojenie prostredníctvom spracovávania predstáv, ktoré sú vnímané ako „symboly“ takéhoto uspokojenia.“[2]
Z uvedenej definície vyplýva, že túžba na rozdiel od potreby, zahŕňa v sebe aj pamäť, fantáziu a prežitú skúsenosť jednotlivca. Na rozdiel od potreby, ktorá hľadá len svoje priame a bezprostredné zmyslové uspokojenie, túžba je vo svojej podstate komplexnejšia, a ako hovorí taliansky jezuita a psychológ, Giovanni Cucci: „túžba v sebe zjednocuje intelektuálnu, emotívnu a vôľovú zložku osobnosti, teda všetky zložky, ktoré sú prítomné aj v procese slobodného rozhodovania“.[3] Ešte výstižnejšie a konkrétnejšie o rozdiely medzi túžbou a potrebou píše vo svojej knihe „Žiť ideály – medzi strachom a túžbou“ jeden z prvých študentov v dejinách psychologického inštitútu na Gregorovej univerzite, taliansky jezuita Alessandro Manenti:
„Túžbu chápeme ako schopnosť usmerňovať všetky naše energie k takému objektu, ktorý má pre nás hodnotu a stojí v strede nášho záujmu. Nie je to teda slepý impulz, bezhlavá sila, nekontrolovateľný inštinkt, ale je to príťažlivosť k niečomu, čo má v sebe hodnotu. Neznamená to byť jednoducho zasiahnutí, vzrušení niečím, čo je príjemné tu a teraz, ale znamená túžiť po niečom čo má hodnotu v sebe samom“.[4]
Je teda stále evidentnejšie, že na rozdiel od potreby, ktorá je charakteristická svojim priamym, bezprostredným a naliehavým nárokom na vlastné, zmyslové uspokojenie, túžba v sebe naopak zahŕňa aj svet hodnôt, ktorý je spojený so skutočnosťami, ktoré nemožno dosiahnuť ihneď a priamo, ba ktoré v sebe zahŕňajú aj nárok plánovania, sebazaprenia, zriekania sa a veľa ďalších vôľových vlastností. Predstavme si napríklad túžbu mladého človeka stať sa lekárom. Koľko síl, času, zriekania a seba premáhania musí vynaložiť na ceste k jej dosiahnutiu.
O rozdiele medzi potrebou a túžbou, najmä vzhľadom na svet základných ľudských hodnôt v našom živote hovorí vo svojej knihe „Láska a vôľa“ aj psychológ Rollo May:
„O novonarodenom dieťati, ktoré slepo hľadá matkinu bradavku, nemožno povedať, že po nej túži. Je jednoducho priťahované akoukoľvek bradavkou či už ľudskou, alebo tou, ktorú ju pripomína, teda dudlíkom z umelej hmoty. Túžbou sa stane vtedy, keď sa bradavka stane pre neho symbolickou: znakom nežnosti, lásky, života“.[5]
Túžiť, teda znamená dať niečomu symbolický význam, čím sa dostávame už poza svet potrieb, ktoré si robia nárok byť automaticky či slepo uspokojené a ocitáme sa vo svete hodnôt, ktoré nie sú len hodnotami „pre mňa“, ale sú aj objektívnymi hodnotami. Túžiť teda neznamená privlastniť si niečo, ale viac, znamená prežívať radosť z toho, čo túžba dosahuje: bezpečie, vlastnú realizáciu, plnosť života. Takto túžba vedie človeka k sebatranscendencii a je tiež akousi tvorkyňou jeho budúcnosti. Neponecháva človeka stagnovať, ale ho pozýva do budúcnosti, k presahovaniu seba samého, pohýna ho prekonávať ťažkosti a prekážky.
Zároveň si uvedomujeme, že túžba je výsostne emotívnej povahy, a preto je aj zdrojom energie a sily v ľudskom živote, a tým sa stáva neodmysliteľnou súčasťou toho, čo nás uvádza do pohybu, teda našej vôľovej činnosti, ako o tom píše Rollo May:
„Túžba dodáva vôli teplo a vrúcnosť, obsah, fantáziu, detskú hravosť a sviežosť. Vôľa zasa poskytuje túžbe nasmerovanie a zrelosť. Vôľa chráni túžbu tým, že jej umožňuje napredovať bez príliš veľkých rizík. Avšak bez túžby, vôľa stráca svoju životnú miazgu, svoju vitálnosť a smeruje k vyhaseniu v seba kontradikcii. Ak máte iba vôľu, bez túžby, máte sterilného, viktoriánskeho novo puritána. Ak máte iba túžbu bez vôle, máte človeka uväzneného vo svojej infantilnosti, dospelého, ktorý zostal dieťaťom“.[6]
Túžby spolu s emóciami vskutku tvoria základ vitálnosti ľudskej osobnosti, sú základnými aspektmi psychického života a jeho dynamiky, sú tým, čo dodáva životu energiu a silu, chuť a farby a spolu s intelektuálnymi a vôľovými schopnosťami dodávajú človeku odvahu, vytrvalosť a potrebnú orientáciu a cieľ. Ak sa však z tejto mozaiky vytratí svet túžob, ľahko sa môže stať, že hoci budeme všetko robiť presne a verne, tak to bude len a len kvôli povinnosti, kde niekde v pozadí bude hlavnou hnacou silou strach z trestu, pričom sa z nášho života vytratí schopnosť tešiť sa zo života. Výstižne o tom píše A. Manenti:
„Pre rigidného človeka, jednoduchý záujem nemá zmysel. Urobiť niečo preto, že to spôsobuje potešenie, je nebezpečné sebauspokojovanie. Pozerať televíziu, čítať román alebo pozrieť si fotky z minulého leta je strata času. Oddýchnuť si znamená leňošenie a záhaľku. Preto, aby sa dobre cítil, jeho činnosť musí vždy korešpondovať so zmyslom pre povinnosť, ktorá vždy zaberá miesto túžbam. Keď sa rigidný človek rozhodne urobiť niečo správne, hodnotné, veľkorysé, nie je k tomu pohnutý krásou skutočnosti, z veľkorysosti alebo z lásky pre spravodlivosť, ale z povinnosti urobiť niečo pekné, veľkorysé, či správné. (...) Takto prežívané hodnoty v skutočnosti nevyvierajú z autenticky prežívanej lásky, pretože sú redukované na povinnosti, ktoré sú v kontraste s vlastnými túžbami. (...) Zmysel pre povinnosť sa stáva tiesnivým, činnosť vykonaná kvôli povinnosti sa necíti ako ovocie túžby, ale ako zbavenie sa vnútorného stiesňujúceho pocitu. Takýto človek sa tiež modlí pre povinnosť, vskutku nehľadá vzťah s Bohom, ale dobrý vzťah so sebou samým, svoje uspokojenie, prostredníctvom modlitby. (...) Nepracuje preto, aby utvoril niečo, čo má zmysel, ale pracuje preto, aby si mohol povedať, že pracoval. Nepokúša sa skutočne počúvať iných, ale dôležité je povedať sám sebe, že počúval. Nie je pre neho dôležité získať vedomosti, ale povedať si, že to prečítal. Pričom to ´musím´ je pokus ako sa chrániť od pocitu viny a cítiť sa spokojne.“[7]
Dôsledkom takého postoja k životu, ako dodáva sám autor, je však znechutenie a strata radosti zo života, tým aj životnej vitality. Možno teda konštatovať, že túžby majú v našom živote dôležité miesto, či už v jeho čisto ľudskej, ale tiež duchovnej dimenzii. (Úryvok z knihy: Psychológia a spiritualita. Základné psychologické aspekty duchovného života.)
[1] “Nirvána (sans.) je doslova: vyhasnutie – stav najvyššej blaženosti, vyslobodenie sa z kolobehu života“. http://sk.wikipedia.org/wiki/Nirv
[2] Galimberti U., (ED.), Dizionario di Psicologia, (Psychologický slovník), s. 295.
[3] Cucci G., La forza della debolezza, (Sila slabosti), s. 31.
[4] Manenti A., Vivere gli ideali, fra paura e desiderio/1,( Žiť ideály, medzi strachom a túžbou/1), s. 61.
[5] May R., L´amore e la volontá, (Láska a vôľa), s. 206.
[6] May R., L´amore e la volontá, (Láska a vôľa), s. 213.
[7] Manenti A., Vivere gli ideali, fra paura e desiderio/1,( Žiť ideály, medzi strachom a túžbou/1), s. 77 – 79.
Pridaj komentár