Žiak sa pýta svojho rabbiho: “Povedz mi, kde je Boh!” Nato rabbi odpovie: “Povedz mi, kde nie je!” Ignácov prínos k otázke ľudí, kde je Boh, sa nachádza v slovách: “Boha hľadať a nachádzať vo všetkých veciach”. Existuje veľa typicky ignaciánskych slovných spojení, ale heslo: “Boha hľadať vo všetkých veciach”, je skutočne základný princíp, na ktorom sa stavia všetko iné. Toto hľadanie a nájdenie si nemožno konkrétne a zároveň dosť tajuplne predstaviť. V liste jednému spolubratovi Ignác píše:
Študujúci sa majú “cvičiť v tom, aby hľadali Božiu prítomnosť nášho Pána vo všetkých veciach, napr. v hovorení, v chodení, vo videní, vo vychutnávaní, v počúvaní, v myslení, vôbec vo všetkom, čo robia; veď predsa Boží majestát je vo všetkých veciach, svojou prítomnosťou, svojím pôsobením a svojím bytím.
“Rozjímať” týmto spôsobom, pri ktorom nachádzame Boha, svojho Pána, vo všetkom, je ľahšie ako keby sme sa chceli povzniesť k duchovným veciam viac abstraktným spôsobom, do ktorého sa môžeme dostať len s námahou. Ba toto vynikajúce cvičenie spôsobuje veľké milosti Pána, dokonca už pri krátkej modlitbe a pripravuje nás k tomu” /DL 206/.
Iste by sme sa mohli pokúsiť tieto vety presnejšie vysvetliť, uviesť domnienky, ako by sa mohli chápať. Ale snáď by sa tým len ochudobnili o svoju účinnosť. Je vari lepšie tieto slová jednoducho ponechať tak. Ignác prešiel touto duchovnou skúsenosťou a usiloval sa k tomu “priviesť”: aj svojich mladých spolubratov Ide to, uvidíte; otvorte sa voči tomu, môže vám byť darovaná chvíľa tejto duchovnej skúsenosti, ktorá potom ponesie celý váš život. Potom nájdete v každej kvapke rosy slnko neba a slnko Boha. V každej ľudskej tvári, v každom rozhovore, v temnote a vo svetle, v radosti a v biede ľudského života, v prudkých hádkach a v dorozumievaní sa, v odpore a v súhlase, v otázkach a odpovediach, v Božej blízkosti a v jeho vzdialení sa – vo všetkom Boh.
Sú tieto slová pre nás? Pre dobu, v ktorej sa Boh vyhlasuje za mŕtveho? Pre ľudí, ktorí si mysleli, že sa môžu a musia postaviť na miesto Boha, ktorí však potom začali trpieť svojím “komplexom Boha”? Pre generáciu, ktorá už dokonca nemá ani vášnivých ateistov, ktorí ešte svojím bojovným popieraním Boha oživovali spomienku na Boha, na predstavu o Bohu? Čím má byť otázka o Bohu v dobe, v ktorej sa človek dostáva do nebezpečenstva, že zostane na svojej ceste stáť? Alebo platí: znova poukazovať na Boha kvôli človekovi, ktorý by sa ináč mohol vo svojej zábudlivosti na Boha spätne vyvíjať na “vynaliezavé zviera” – ako to povedal Karol Rahner? Nekladie sa v otázke: “Adam, človek, kde si?” Znova otázka: “Kde si ty, Bože?” – “Bože, kde si?” – pýtali sa mnohí vo vyhladzovacích táboroch v dobe nacistov.
Nejednému bola daná odpoveď formou otázky: keď nie tu, tak kde? Vo všetkom |Boh a v Bohu všetko – to je viac a niečo iné ako iba náboženské pocity. Zdá sa, že nejeden duchovný smer, ktorý sa obáva Boha, vyhlasuje: náboženstvo áno – Boh nie. Za to i proti tomu platí: “Ide tu o “záľubu v Bohu”, ako sa nazýva vášeň a bolesť tých, ktorým sa nedá vyhovoriť Boh, dokonca ani vtedy nie, keď už celý svet verí, že ho náboženstvo nepotrebuje alebo už nemôže potrebovať” /J. B. Metz/. “Náboženstvu bez Boha”, ktoré si vytvorili ľudia, pomôže iba výjdenie, exodus človeka zo seba samého. Ináč to siaha vždy iba k excesu, nikdy nie k extáze. Exodus človeka zo svojho vlastného pokriveného “ja” do priestoru mimo seba sa deje samotným Božím Duchom. Toto vykročenie zo svojho “ja” do Božieho ty, skúsil Ignác, ako hovorí: ako “šťastie nad všetko ostatné”:
“Keď niekto vyšiel zo seba samého a vošiel do svojho Stvoriteľa a Pána a má to vždy pred očami, a vždy to cíti a vždy sa teší z toho, ako naše večné Dobro sa nachádza vo všetkom stvorenom, dáva mu bytie a zachováva ho svojou prítomnou nekonečnosťou, tak sa potom, ako si myslím, v tom nachádza šťastie nad všetko ostatné. Lebo tým, čo milujú nášho Pána, sa ponúkajú všetky veci ako pomôcky k tomu, aby sa dostali bližšie a aby sa vždy vnútornejšie zjednocovali vzrastajúcou láskou práve s týmto svojím Stvoriteľovi a Pánovi” /DL 58/.
(Spracoval Ján Benkovský SJ podľa: Willi Lambert SJ, Z lásky ku skutočnosti)
20. marca 2016 at 19:37
Vybavila sa mi spomienka spred vyše 50-timi rokmi, keď som pri čítaní jednej z prvých svojich duchovných kníh za totality zachytila záchvev Jeho prítomnosti – že existuje. A prinieslo mi to vlnu šťastia. Od tej doby, až na pár rokov, kedy som si založila rodinu a starala sa o malé deti a tempo spomalila, kráčam k Nemu. Doslova a do písmena za 7. horami a 7. dolinami, krížom-krážom po svete. Každou ďalekou cestou sa mi priblížil. Boli to iní ľudia, ktorí ma žiadali, aby som s nimi vycestovala na púť, keď už vyzeralo, že som ukotvená v Ňom. A keď som začala chápať, že naše telo je Boží chrám a stačí zostať „doma“. Ale ako mne púte pomohli, tak som dopriala aj iným pozdvihnúť sa.
Aj keď putne miesta boli viazané na prítomnosť toho či onoho svätého (spravidla) muža, ale dozvedeli sme sa tam, niečo o ňom, ako sa on približoval a spojil s Tým, ktorý je všade. Kráčali sme v šľapajách týchto duchovných učiteľov. A pred pár rokmi som pochopila, že to je ešte hlbšie, že ma vedie priamo Ježíš, aj týmito cestami krížom – krážom po svete. Hoci som išla pôvodne na Maltu kvôli mládežníckemu projektu pre zdravotne oslabených, ocitla som sa v jaskyni, v ktorej niekoľko mesiacov žil sv. Pavol. Prečo? Aj preto, aby som spoznala bližšie jeho cestu k Bohu, vieru, lásku, nádej. A neskôr to gradovalo. Ocitla som sa v Santiagu de Compostella u hrobky sv. Jakuba. A to som sa náhlila na ekologický seminár do Španielska a u okienka poplietli vlak. Ocitla som sa počas tranzitu z Indie v Jordánsku, a zakrátko ma naša skupina nahovorila na výlet k Mŕtvemu moru, a taxikár zastavil pri rieke Jordán, kde Ján Krstiteľ krstil Ježiša. Atď. Stupňovalo sa to.
Pred dvomi-tromi mesiacmi som mala živý sen pri GOA , kde pôsobil jezuita sv. František Xaverský, s inštrukciou, že už nemusím nikam cestovať. A za pár dní som si prečítala mail s Ignaciánskou spiritualitou, stretla p. Lea a navštívila omšu. Som doma a šťastná. Či Ho tam cítim? Je so mnou a ja v Ňom?
Doporučuje sa osobné zážitky si nechať pre seba. Láska k Bohu nás vedie životom. A niekedy stačí ukotviť sa doma. A vidieť všade zmysel a dobro, aj keď nám colníčka v Bruseli zoberie z batožiny čokoládovú nutelu pre vnúčatá, ako čosi nebezpečné. Ak sa ovšem nedáme lapiť do pasce sebastrednosti, ale si uvedomíme, že keby nebola kontrola, tak by na to mohlo doplatiť veľa cestujúcich. Možno aj naše deti.
A tak zatiaľ len sem-tam denne rozlišujem, či mám oči, uši ním otvorené a Jeho načúvam. A pokiaľ sa dá, si tento stav ticha udržujem a zbytočne sa nerozptyľujem nepodstatnými rečami a žabomyšími problémami dookola.
Keď som si ako tínejedžerka prvýkrát po celú radosťou preplakanú noc uvedomila, že Boh existuje, ubehli desiatky rokov. Od tej doby som nezapochybovala o Jeho existencii. Len som ho chcela lepšie spoznať, nie iba čítaním sv. textov a počúvaním kázne, ale odvážnym nasledovaním jeho blízkych žiakov. Vedela som, že nesídli ani na Slnku, ani inde vo vesmíre, že je Všadeprítomný. Ale akosi som cítila, že byť s ním vedome non-stop nie je vôbec ľahké, až takmer nemožné. Že to chce čosi naviac, ako len želanie byť osvietená. Chce to stretnúť osvieteného učiteľa. A to počas totalitného režimu bolo takmer nemožné. Aj preto som vycestovala do Indie cez bojujúci Afganistán prvýkrát r. 1985 a nebanujem. Je tam kolíska mnohých svetových náboženstiev a učitelia pôsobiaci v Indii mi pomohli lepšie pochopiť aj vlastnú vieru. Pochopila som, že je potrebné vyprázdniť myseľ od poloprávd, dočasných poznatkov, ktoré sa menia, rôznych sugescií, autosugescií, predsudkov, klamov.
Desiatky rokov, kedy som hltala poznatky, študovala sv. texty, písala doktorát, som si to vôbec nevedela predstaviť, ako sa stať znovu ako dieťa a vyprázdniť myseľ. A vytvoriť priestor pre Lásku, Pravdu, Dobro. Bude to čosi ako amnézia? Keď napr. po autonehode niekto celkom stratí pamäť a nepamätá si minulosť, ani svoje meno? Dnes už viem, že pamäť postupne sama odchádza, a všetko nepodstatné, čo sme sa učili na škole, už je ta-tam. Pamätám si cestu k Bohu, kľúčové momenty, ako som nazbierala posledné korunky, odvahu vyštartovať. A dôsledky v každodennom živote – Jeho ochranu a lásku. A to ostatné, čo si pamätám, čo viem napr. o iných svetových náboženstvách, či vedných disciplínach, o sebe, o politikoch, o ľuďoch, ma nebrzdí, netvorí múry. No comment.