(5. pôstna nedeľa, 13. 3. 2016) – Dnešné evanjelium nás pozýva zamyslieť sa nad jedným z dôležitých aspektov nášho života, resp. nad tým, čo je pre náš život a hlavne naše vzťahy veľkým úskalím: na náš tieň a jeho projekciu na druhých. Farizeji a zákonníci priviedli pred Ježiša ženu, ktorú pristihli pri cudzoložstve a žiadali ju ukameňovať. Vlastne, nežiadali. K Ježišovi neprišli preto, aby im to dovolil. Oni vedeli, že ženu ukameňujú. Taký bol zákon a nebolo o čom diskutovať. Za Ježišom prišli preto, aby zistili, ako bude reagovať a aby ho na základe pasce, ktorú naňho prichystali, usvedčili. Aby na neho, podobne ako na ženu, premietli svoj tieň. Z pasce však nebolo nič, pretože Ježiš ich pokrytectvo prehliadol.
V príbehu je jeden zaujímavý detail: žena bola pristihnutá priamo pri čine. Ako to bolo možné? Veď predsa nikto sa nedopúšťa (a určite v tej dobe sa nedopúšťal) sexuálneho aktu verejne. Vari týchto dvoch špehovali? Ak áno, o čom to potom svedčilo? Bolo by to niečo podobné ako keby niekto poukázal na niečo nečestné, k dôkazom čoho sa však sám dostal nečestným a podvodným spôsobom.
Žena sa pre farizejov stala vďačnou korisťou, pomocou ktorej mohli odviesť pozornosť od svojich vlastných nezvládnutých hriechov alebo tendencií k hriechom podobného charakteru. A otázka je, ako je to v našom živote? Uvedomujeme si vlastné tiene a to, ako vstupujú do našich vzťahov s blížnymi a ako ich negatívne ovplyvňujú? Keď som v Ríme študoval psychológiu, jeden z mojich profesorov hovorieval: “Všetkých ľudí spája to, že máme v sebe tendenciu projektovať svoj tieň, teda svoje zlé vlastnosti, do druhých ľudí. A rozdiel je len v tom, že niekto si to dokáže uvedomiť a niekto nie”. Dokážeme rozpoznať naše tiene, keď sa stávame nadmerne kritickí a negativistickí, keď kritizujeme hlava – nehlava napr. našich politikov? Je dôležité sa vždy pozastaviť, keď v sebe pocítime vlnu negatívnych pocitov, či hnevu a máme tendenciu nadávať a kritizovať. Je dôležité sa pozastaviť a položiť si otázku, či tieto pocity nevypovedajú skôr niečo o mne samom, niečo o mojom vlastnom probléme. O niečom, za čo sa možno sám hanbím a čo nechcem pripustiť, že by mohlo byť v mojom srdci, a preto to radšej projektujem do druhých. Radšej to vidím v tých druhých, pretože na nich sa to ľahšie odsúdi a vyrieši.
Možno si však teraz kladiete otázku: ako rozlíšiť, kedy ide o oprávnenú kritiku a kedy o projekciu? Nuž z našej strany bude asi dôležité všimnúť si, s akými silnými emóciami je naša kritika sprevádzaná. Čím väčší hnev a čím väčšia vnútorná nástojčivosť ho vyjadriť, tým bude projekcia pravdepodobnejšia. A zo strany iných, určite aj vy máte skúsenosť, že ak vám niekto niečo povie o vás pokorne a s láskou, tak to väčšinou dokážete s ľahkosťou prijať, aj keď to nemusí byť príjemné. Keď vás to naopak nehnevá, je možné, že z druhej strany môže ísť tiež o projekciu. Je pravdou, že aj trpká pravda povedaná s rešpektom a láskou nezraňuje, avšak ak je niečo povedané v rámci projekcie, to zraňuje vždy a rozbíja to vzťahy, prináša do nich hnev a odcudzenie sa.
Je zaujímavé, čo na tému tieňa a jeho projekcie do druhých tvrdí spisovateľ Robert Johnson v knihe Vlastniť svoj vlastný tieň: napríklad stredovek fungoval takmer úplne na mentalite premietania svojho vlastného tieňa do druhého: či už jednotlivca alebo skupiny ľudí. Budoval si pevnosti, brnenia, opevnené mestá, získavanie vlastníctva silou, budovanie mestských štátov, ktoré boli neustále obliehané vojskom iného mesta a pod. Toto bola mentalita neschopnosti vlastniť svoj vlastný tieň. Iba svätí – hovorí Johnson – sa na tejto hre nezúčastňovali. Spomeňme si na kláštory benediktínov neskôr františkánov a ďalších ktoré boli mimo schém takéhoto správania.
Keď prejdeme ľudskou históriou, vojny, všetko zlo bolo spáchané preto, lebo ľudia na seba premietali navzájom svoj tieň a nechali iných, aby ho za nich niesli. Muži premietali svoj tieň na ženy, bieli na Rómov, Nemci počas II. svetovej vojny na Židov, Maďari na Slovákov a neskôr naopak Slováci na Maďarov, katolíci na protestantov a naopak, komunisti na kapitalistov, moslimovia na kresťanov a naopak, Židia v Izraeli na Palestíncov a naopak,…
Takto to bolo od začiatku kultúr. Napríklad je známe, že Aztékovia každý rok vyberali mladíka a devu, aby niesli ich tieň a potom ich obradne obetovali. V starej Indii si vraj každá komunita vyberala jedného človeka, ktorý mal byť „nositeľom ich tieňov“. Mal byť zabitý na konci roka a mal so sebou do večnosti odniesť všetky zlé skutky celej komunity. Ľudia mu boli tak veľmi vďační za túto službu, že až do svojej smrti nemusel nič robiť a mal všetko, čo si len zažiadal. Zachádzalo sa s ním ako s reprezentantom budúceho sveta.
Aj v Starom zákone nájdeme niekoľko príkladov súvisiacich s týmto fenoménom. Napríklad medený had na žrdi, keď Izraeliti prechádzali púšťou. Alebo obetní baránkovia, ktorí mali tú istú rolu: ľudia skladali na nich svoje hriechy a odvrátené stránky svojej bytosti.
Ako sa môžeme efektívnejšie vysporiadať zo svojimi tieňmi, ako ich možno lepšie a zrelšie integrovať do vlastného života?
Prvý krok je, uvedomiť si svoj tieň. Priznať si, že mám svoje tiene, teda slabosti, ktoré je mi ťažko priznať sám pred sebou a ktoré mám tendenciu popierať a potlačovať. K tomuto je dôležité každodenné spytovanie svedomia, v ktorom môžem prísť k takémuto rozpoznaniu svojich tieňov a ich tendencií ovplyvňovať negatívnym spôsobom moje vzťahy k iným.
Druhým krokom je, podobne ako v Starom zákone, potreba pozdvihnúť oči a pozrieť sa na „medeného hada”, ktorý je symbolom Krista, ktorý bol vyzdvihnutý od zeme, aby nás vykúpil od našich hriechov. Konkrétne to znamená pristúpiť k sviatosti zmierenia a zveriť svoje tiene do Ježišových rúk.
Je tiež potrebné sa naučiť odmietnuť, keď niekto iný premietne svoj tieň na nás! Odmietnime byť premietacím plátnom, no odmietnime aj silnú protireakciu. Nebuďme reaktívny. Každá vojna bola výsledkom reakcie na tieň. Keď náš tieň bude ako benzínový kanister, ktorý čaká len na zápalku, potom je jasné, že sa staneme vďačným objektom každého, kto sa nás bude snažiť nahnevať. Buďme ako dobrý matador, ktorý dovolí býkovi, aby prešiel okolo neho. Nenechajme sa vyprovokovať k zbytočnému hnevu. Podobne, ako Ježiš v dnešnom evanjeliu, radšej na chvíľku pokorne skloňme hlavu a „píšme do piesku”, teda nereagujme priamo, a možno nám v tej chvíli príde na myseľ riešenie, ktoré je skutočným pravdivým východiskom pre danú situáciu a odzbrojí projekciu zla. A ten čo to zlo projektoval sa sám vytratí. Podobne ako farizeji v dnešnom evanjeliu.
(Fotografia: Francisco Infante: Artefakty, 1979)
17. apríla 2016 at 16:08
To spája všetkých ľudí na Zemi – projekovať svoje tiene a hľadať cestu von. Ruediger Dahlke, žiak C.G.Junga, ktorý sa venoval do hĺbky „tieňu“, konštatuje „že spánok je mladší brat smrti“. Túto paralelu poznali aj starí Gréci, inak by v ich mytológii iste neexistoval boh Hypnos, boh spánku, ktorý bol brat Thanata, boha smrti, obaja boli synovia Nyx, bohyne noci. Na onom svete neexistuje priestor a čas a neplatia ani zákony rozumu. Je to stav podobný osvieteniu, o ktorý usilujú meditácie, duchovné cvičenia prostredníctvom opustenia racionálneho myslenia. Všetky argumenty, všetky racionalizácie a projekcie , všetky obranné mechanizmy, nech sa im hovorí akokoľvek, strácajú po smrti zmysel. A nielen to, oni jednoducho neexistujú. (Ruediger Dahlke, O velké proměně. Avanis, 2011.)
Keď sme pozvali anglikánskeho kňaza Johna Rossnera, zakladateľa International Institute of Human Sciences, so sídlom v Montreali, ktorý združuje nositeľov Nobelovej ceny, odborníkov na sociálne vedy, spirituálnych lídrov, tak nám to na svojej prednáške v Trnave r. 1990 vysvetlil, sme ako vo vajíčku a potrebujeme sa dostať von, „vypnúť hlavu“, opustiť racionálne myslenie a s ním racionalizácie, triky, projekcie, obranné mechanizmy, tiene.
To, čo sme schopní si uvedomiť za života na tomto svete, nebude potom na nás doliehať. Zrejme k tomu slúži aj predsmrtná spoveď pred posledným pomazaním. Oheň poznania dokáže vypáliť a vyčistiť rany, získané v priebehu života. Zo stretnutia s duchovným predstaveným Attiti ašramu v južnej Indii sme si odniesli to, že obrazne vyjadrené takmer celý život pláveme po povrchu sem-tam, a nedokážeme sa hlboko ponoriť a objaviť vnútorný poklad, spoznať dušu, božskú podstatu, lásku Božiu. Bráni nám v tom bariéra tvorená s potlačených nevyriešených traum, mikrotraum do podvedomia. Dá sa prekonať, tým že prestaneme problémy potláčať do podvedomia a začneme ich riešiť zoči-voči, bez strachu, že nás prestanú mať radi, či zo strachu, že stratíme prácu, atď. A čo nedokážeme vyriešiť, odovzdáme, zveríme ako je v článku poradené: zveriť svoje tiene do Ježišových rúk.
Treba si však uvedomiť, že dnes ľudia sú chytení v pasci- na jednej strane prevláda západná americká kultúra . Na rozdiel od vnútorných zážitkov do popredia prichádza správanie a behaviorizmus (veda o správaní). Duša stratila na význame a popularite. Osobnosť je ponímaná ako skúsenosťami akumulovaná sada naučených vzorcov správania.
Darwinove práce o jednote človeka s ostatnou živou prírodou(Ch.Darwin 1871, 1872) vyústili do výskumov založených na téze o podobnosti ľudskej a zvieracej psychiky. Za „atom chovania“ je obecný element, na ktorého základe je možné chovanie vysvetliť – psychický reflex. (transformovaný z objavu I.P.Pavlova o reflexnej povahe vyššej nervovej činnosti do oblasti psychológie).Subjektívne spracovanie reality je eliminované.
A na druhej strane, keď si chce dnešný človek udržať vieru, naráža na problém globalizácie, kedy je svet jedna dedina a mnohí ľudia raňajkujú v Amerike, obedujú v Európe a večerajú na Strednom východe, či v Ázii. Keď zájdu po práci do chrámu, kostola, tak sa mnohí cítia vinní, lebo je to kostol iného vierovyznania. A zasa keď sa usadia na inom kontinente a založia si rodinu, dovezú príbuzných, čelia podobnému problému – zákazu postaviť si duchovný stánok. Indovia i vo Veľkej Británii, i keď sa anglicky dorozumejú, čelia depresiám, najmä ženy Indky v domácnosti. Čakacia doba na psychoterapiu je niekoľko mesiacov.