(10. cezročná nedeľa, 5. júna 2016) – Spomínam si, keď som raz z čírej zvedavosti zašiel na jeden z mítingov v športovej hale na Pasienkoch v Bratislave, ktorý tam zvykol bývať (ak sa dobre pamätám) každý prvý štvrtok v mesiaci. Vtedajší smutne preslávený predseda vlády vtedy míting začal týmito slovami: „V utorok Pán Boh nebol doma, lebo som bol na zasadaní vlády.” Avšak viac ako tento nemiestny žart ma zarazila reakcia tamojších účastníkov mítingu. Na tieto slová vyvyšujúce sa do neba účastníci mítingu zareagovali búrlivým aplauzom. Vtedy som si uvedomil, že ten ich súhlas vlastne prezrádzal aj ich vnútorný postoj, teda ich vlastnú túžbu vyvyšovať sa do neba, túžbu, s ktorou sa stretneme už aj na prvých stránkach Biblie, keď diabol v podobe hada sľubuje: „Budete ako Boh”. My však vieme, ako to dopadlo, keď sa niekto prirovnával k Bohu. Možno medzi týmito účastníkmi mítingu boli aj veriaci ľudia, ktorí poznali biblické posolstvo o povyšovaní a ponížení, možno poznali aj Ježišove slová o potrebe byť maličkými, avšak predsa v ich búrlivom aplauze sa prejavila čisto ľudská túžba: byť ako Boh.
Z tejto skúsenosti avšak aj z mnohých iných v našom živote je zrejmé, že byť maličkým, byť pokorným nie je pre našu ľudskú prirodzenosť samozrejmé. Že pre našu prirodzenosť je samozrejmejším byť hrdý, veľký, byť ako Boh, respektíve byť pyšným. Avšak pýcha vedie do záhuby. Ako hovorí Ježiš: kto sa povyšuje, bude ponížený.
Posolstvo o pýche a pokore úzko súvisí aj s tým, čo sme počuli v dnešnom evanjeliu, kde Pán Ježiš kriesi naimského mladíka. Prináša život. Otázka teda znie, čo v našom živote nás najviac otvára voči životu, alebo naopak, čo nám bráni voči prúdeniu skutočného života v nás?
To čo bráni životu v nás, je zaiste pýcha, ktorú určite nie náhodou sa ocitla na prvom mieste v zozname siedmich hlavných hriechov. Takýto postoj je najťažším hriechom, je to vlastne hriech proti Duchu Svätému, o ktorom hovorí Ježiš, že ho nemožno ani odpustiť; to preto, lebo hriešnik necíti potrebu odpustenia. Áno, pýcha je to najväčšie nebezpečenstvo pre náš život. Lebo pýcha nás úplne zatvára pred Božím milosrdenstvom a tiež vo vzťahoch voči iným.
To čo nazývame pýchou v spirituálnom slovníku, v tom psychologickom nachádza svoj ekvivalent vo výraze narcizmus. Je to práve narcizmus, ktorý charakterizuje dnešnú spoločnosť. – Zahľadenosť do seba, egoizmus, povýšeneckosť a arogancia. S narcizmom úzko súvisí permisivizmus – ktorého chorobné prejavy možno najviac vidieť na dnešnej výchove detí, v tendencii všetko im dovoľovať, až po úplné odmietnutie trestu, čo má však skutočne katastrofálne následky na psychické zdravie dieťaťa. Psychológ Risé o tom hovorí konkrétnejšie slovami: „Spravodlivý test za skutky, ktoré si ho zaslúžia, má pre dieťa skutočne očisťujúcu funkciu. Trest je dôležitý v tom, že dáva meno niečomu, čo dieťa môže vnímať ako jeho vlastné, a zároveň mu tak poskytuje nádej, že vina môže byť odpustená a uzdravená, čo nie je možné v prípade, ak vina nie je identifikovaná, alebo je popretá. Niečo podobné vyjadrujú aj náboženské tradície, keď zdôrazňujú dôležitosť pokánia.“
Ako sa brániť pýche? Ako sa otvoriť pre prúdenie ozajstného života v nás? Odpoveď nachádzame v Božom slove:„Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom. Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.” (Lk 14,11-12) Tieto slová prezrádzajú, že Božie slovo nás učí o jednej dôležitej vlastnosti pre náš život, pre pravdivý život vo vzťahu k Bohu: totiž byť maličkým. Byť maličkým, to je jedným z tajomstiev nového života, ku ktorému nás pozýva Kristus. O tomto tajomstve počúvame aj v liste Solúnčanom hovorí: „Bratia, boli sme medzi vami malí, ako keď matka kŕmi a láska svoje deti.” A žalmista sa dnes modlí: „Pane, moje srdce sa nevystatuje a moje oči nehľadia povýšene. Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil, ako nasýtené dieťa v matkinom náručí, ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne.“ Pán Ježiš aj na iných miestach v evanjeliu vraví o nevyhnutnosti byť maličkým: „Zvelebujem ťa Otče Pán neba a zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a obozretnými a zjavil si ich maličkým.” (Lk 10,21)
Oproti pýche pokora, oproti pýche stojí posolstvo Božieho slova byť maličkým. Práve takýto postoj nás otvára jednak voči Bohu a tiež voči ľuďom. Človek pokorný je človek mierny, trpezlivý, zdržanlivý, úctivý voči iným. Je to človek, ktorý prechováva vo svojom srdci postoj úcty a bázne. Pokora je tiež pravdou a pokora je zaiste aj láskou, o ktorej hovorí apoštol Pavol v liste Korinťanom: „Láska všetko znáša, všetko vydrží, všetko verí a všetko pretrpí.“ (1Kor, 13,7)
Byť pokorným, byť maličkým nás teda otvára voči Bohu, voči Duchu Svätému, voči jeho láske, ktorou Boh chce žiť v našom živote. Pokora nás robí chápavými a múdrymi ľuďmi, podobne, ako o tom hovorí aj nasledujúca krátka poviedka o človiečikovi zo soli:
Človiečik zo soli prevandroval už takmer celý svet. Zatiaľ si vyberal len suché cesty, teraz však prišiel na breh mora, ktoré ešte predtým nikdy nevidel. Očarovala ho veľká pohyblivá plocha vody. Preto sa opýtal: „Kto si ty?“ – „Som more“, – odpovedalo more. „Čo to znamená more?“, pýtal sa ďalej. „Nemôžem to pochopiť, aj keby som ako chcel.“ – vravel človiečik zo soli. „Dotkni sa ma a pochopíš“, – povedalo mu more. Človiečik zo soli natiahol opatrne nohu a dotkol sa mora. Pocítil, ako sa cudzota stráca. Keď však vybral nohu z mora, zistil, že nemá chodidlo. „Čo si to urobilo!“, kričal prekvapený človiečik. „Aby si ma mohol pochopiť musíš niečo obetovať“, – odpovedalo more. Človiečik zo soli sa stával čoraz menším a menším, ale súčasne spoznával, že chápe more stále viac a viac.
Oproti ľudskej túžbe po sláve, oproti túžbe byť ako Boh, oproti pýche, stojí posolstvo o pokore, o schopnosti byť maličkým, ktorá nás disponuje prijať do svojho života všemocného Boha a jeho lásku, pokoj a múdrosť. Je to dôležitá súčasť Ježišovho posolstva o novosti života, ku ktorému nás aj dnes pozýva. Prosme, aby nám Pán dal pochopiť toto tajomstvo, aby sa tak jeho slovo mohlo stať telom aj v našom živote.
Pridaj komentár