Čo nové by mohol jezuita nájsť v Obnove v Duchu Svätom? Neobsahuje jeho povolanie už aj tak všetky podstatné prvky náboženského a apoštolského života? Nie je Spoločnosť teraz, podobne ako bola od svojho počiatku, miestom obnovy v Cirkvi vďaka skúsenosti z duchovných cvičení, vďaka Ignácovej charizme? Jezuiti, ktorí si hovoria, že sú „obnovení“ týmto duchovným hnutím, nezabúdajú azda na svoje vlastné zdroje, na svoju duchovnú identitu, na svoju stáročnú tradíciu?
Nové narodeniny
Pre väčšinu jezuitov bolo stretnutie s Obnovou v Duchu Svätom určite milosťou. O milosti nediskutujeme, milosť prijímame. Môže sa zdať relatívne druhoradé, že prostriedkom toho bolo hnutie nazývané „charizmatická obnova“. Rozhodujúce je, že tu má miesto duchovná skúsenosť, často vzrušujúca, ktorá pramení z Božej iniciatívy. Možno povedať, že do obnovy sa nevstupuje, obnova vstupuje do nás. Ide tu o udalosť Ducha, nepredvídanú, neočakávanú, darovanú. Udalosť, ktorá ako mohutná vlna dáva do pohybu hĺbky, mení povrch vecí, znamená v živote dátum priam ako narodenie.
Značka „charizmatická“, pripájaná k tejto milosti, nevystihuje celkom, čo v nej väzí. Je fakt, že každý silný zážitok Ducha môže obsahovať a máva v sebe charizmaticke prejavy. Viažu sa k miestam, k osobám, ku spoločenstvám. Dejiny Cirkvi sú vyznačkované takýmito náhlymi a nepredvídateľnými javmi. Na to, aby sme správne určili charizmatický ráz Obnovy v Duchu Svätom, bez zmenšovania i bez absolutizovania, treba si znovu uvedomiť tomistickú dištinkciu medzi „gratia gratum faciens“, našou milosťou posväcujúcou, a „gratia gratis dat“, milosťou charizmatickou, ktorou je človek vybavený mocou zhora (Lk 24,49) a stáva sa Božím nástrojom pre svojich bratov. Dištinkcia, ktorú netreba aplikovať príliš úzko, ale treba mať na zreteli jednotu, predpokladá brať do úvahy toto rozlíšenie. Obnova v Duchu Svätom nie je spočiatku charizmatickou. V skutočnosti najskôr ide o „oživený“ dar Božieho života: viery, nádeje a lásky. Je to nový život prijatý krstom, ktorý sa rozvíja obnoveným vplyvom Ducha Svätého. Tento dar milosti svojím prameňom a zrodom predchádza každé vyjadrovanie v pojmoch, každú spiritualitu, každú charizmu. Je predvojom osobitných povolaní a rozličných životných stavov.
Spočiatku teda vôbec nemá zmysel pýtať sa, ako zladiť milosť prijatú v Obnove v Duchu Svätom a jezuitské povolanie. Uvedené skutočnosti nepatria na tú istú rovinu kresťanskej existencie. Milosť obnovy sa vzťahuje na krstnú udalosť, pretože jezuitom sa človek nerodí. Obnova Božieho života nanovo oživuje organizmus kresťanského a rehoľného života od samých počiatkov. Túto milosť nového oživenia základov možno jasne vidieť u bratov a sestier Obnovy v Duchu Svätom, ktorí vydávajú svedectvo o vlastnom duchovnom znovuzrodení. Počnúc „rozmnožením viery, nádeje a lásky“, celý život modlitby, sviatostný život, počúvanie Božieho slova, oddanosť Cirkvi nadobúda znovu zmysel a životnosť. Pôsobením Ducha Svätého sa človek stáva v hlbšom zmysle dieťaťom Otca, učeníkom Ježiša a zároveň aj hlbším spôsobom rehoľníkom, kňazom či misionárom.
Nie je teda na mieste, aby sa jezuita znepokojoval, že milosť nového zrodu alebo druhej konverzie nie je sprostredkovaná formálne „spiritualitou Spoločnosti“. Boh má zvrchovanú slobodu vybrať si cestu pre dar, ktorý prevyšuje všetky cesty a je ich predpokladom. Zvrchovaná sloboda Boha dokonca ani nepotrebuje cestu, ani „príčinu“ (porov. Duchovné cvičenia, 330). „Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“ (Jn 3,8)
Upevnené povolanie
Každý, komu sa dostáva významnej skúsenosti Ducha Svätého, určite objavuje dokonalejším spôsobom aj skutočnú Ignácovu „tvár“, chápanie exercícií a samotné tajomstvo Spoločnosti. Tam, kde celé pokolenia videli v ignácovskej tradícii iba metódy, asketické predpisy, voluntaristické ovzdušie, prichádza k objavovaniu nových vnútorných túžob, ktoré sa rodia pod vplyvom nového pôsobenia Ducha Svätého. Prečo si zakrývať, že tento nový život je zároveň vystavený aj drobným rafinovaným pokušeniam, možných odchýlkam, či rozličným úskaliam. Ignácovská askéza odhaľuje svoj pravý zmysel tým, že chráni, zabezpečuje, upevňuje hlboký život. Svojím spôsobom objasňuje pravú povahu duchovnej skúsenosti sv. Ignáca.
Rozlišovanie uplatňované v Obnove v Duchu Svätom pôsobí a spája zvnútra, a to úplne spontánne, veľké osi ignácovskej spirituality. Formácia v rozlišovaní, ktorou tam jezuita môže prispieť, sa cení. Naopak, po prekonaní určitých predsudkov sa jezuiti cítia v Obnove v Duchu Svätom dobre. Napriek tomu, že jej formy prejavu niekedy až zarážajúco bijú do očí, rýchlo spoznávajú jej podstatný význam a spoločné vyústenie s ich spiritualitou. Ak často s potešením nachádzajú v Obnove v Duchu Svätom niečo, čo túžili nájsť v Spoločnosti, to neznamená, že sa v nich vzbudí nechuť voči vlastnému povolaniu, ale skôr to použijú na svoje vnútorné prehĺbenie. Je vlastnosťou Ducha robiť zo starého nové, premieňať smútok na radosť (porov. Jn 16,20). Duch Svätý neodrádza z cesty, ktorá je už stanovená, ale robí ju novou.
Milosť obnovy, ktorú jezuiti skusujú, môže vniesť do ignácovskej spirituality novú sviežosť. Veľa kresťanov z tých najrozmanitejších prostredí ide dnes cestou, ktorou išiel Ignác. Dianie, ktoré Boh vzbudzuje v srdciach, a o ktorom dnes svedčí Obnova v Duchu Svätom, vytvára pre rehoľné rodiny a ich prvotnú charizmu možnosť vnútorne sa obnoviť a vrátiť sa k tomu, čo je podstatné.
Ak Boh chce, aby v našich časoch veľa mužov a žien skusovalo túto darovanosť milosť, ak si praje, aby Obnova v Duchu Svätom bola jedným z miest, kde dýcha Duch, nie azda vďaka takému zvláštnemu javu, ale vďaka krstnému prameňu, toto môže byť znamením, že Obnova v Duchu Svätom má univerzálne poslanie a že je milosťou pre Cirkev a pre svet. Mocou Ducha, ktorý ju podnecuje a oduševňuje, je povolaná aj oživiť osobitné milosti, znova uviesť do činnosti prvotné charizmy. Ak je to tak, potom to, čo sa nazýva „obnova“, nepatrí nikomu. Je to rozhovor, ktorí ľudia vedú o prijatej milosti, vzájomné obdarúvanie tých, čo sa tešia zásahu Ducha. Táto obnova jestvuje odjakživa, odvtedy, čo sa Duch vznášal nad vodami, čo zatônil Máriu, od teofánie pri Jordáne, od rozhovoru s Nikodémom, od víchru Turíc. Pre našu dobu by mala byť znamením, že iba Duch Svätý môže v nás zavŕšiť Božie dielo. Prostredníctvom svedkov, ktorí vyrastajú, malo by byť toto znamenie dané každému kresťanovi, každej cirkevnej ustanovizni, každej rehoľnej rodine, celej Cirkvi.
Ignácovská charizma v službách Obnovy v Duchu Svätom
Milosť obnovy, ktorú jezuita prijíma, ho môže postupne priviesť ku spájaniu ľudských a duchovných skutočností, ktoré sú zároveň značne protikladné. Na križovatke nového a starého musí vziať na seba vnútorné i vonkajšie napätia. Svojou službou sa môže ocitať na jednej strane v kontakte so svetom nevery a na druhej strane so svetom viery, ktorá má nádych radikálnosti. Obnova v Duchu Svätom je v Cirkvi miestom, kde sa jasne zračí dvojitá protikladnosť kultúrneho a duchovného, inštitúcie a charizmy, prírody a milosti. Sám ľud Obnovy v Duchu Svätom je miestom stretania spoločnosti, kde okolo Ježiša spoznávajú svoju podstatnú jednotu mladí a starí, bohatí a chudobní, chorí a zdraví. Je to vlastnosť Ducha Svätého „obopnúť všetko“ (Múd 1,7). Bez toho, že by odstraňoval odlišnosti, ruší hranice. Bez toho, že by zakrýval totožnosti, prináša jednotu. Je zároveň silou i nehou, rečou i mlčaním, vodou i ohňom.
Tomuto položeniu križovatky zodpovedá práve služba jezuitu, ktorá je výrazom ignácovskej charizmy v tom najviac špecifickom: v službe rozlišovania. Je to rozlišovanie, ktoré nám pomáha rešpektovať potrebnú rovnováhu, rozpoznávať duchov, akceptovať zložitosť a nezísť pritom z cesty, chápať veci a overovať ich na základe ich ovocia. Služba pokoja, jeden z najdôležitejších bodov tohto potrebného rozlišovania, zaujíma miesto priam pri prameni skúsenosti Obnovy v Duchu Svätom. Služba rozlišovania sa plne realizuje tam, kde sa vyliatie Ducha, tak často prežívané ako „útecha bez príčiny“ (porov. Duchovné cvičenia, 330), dotýka všetkého toho, čo možno nadobudnúť v „druhej dobe“ (porov. Duchovné cvičenia, 336). Zážitok Boha je výzvou, že sa prejaví opačná sila. Zlý duch sleduje dobrého a čoskoro sa kloní k jeho odchýlkam. Ak jestvuje duchovná skutočnosť, ktorá náleží Cirkvi, tak je to túžba, presvedčenie, či požiadavka, byť vedený Duchom Svätým. Všetky ignácovské pravidlá o rozlišovaní duchov, o otvorenosti svedomia, o poslušnosti Cirkvi a pápežovi, o spoločnej reflexii tu nachádzajú svoje hlboké využitie. Vo víre Obnovy v Duchu Svätom mnoho ľudí zakusuje, že ich Boh uchvacuje. Pán ich berie tam, kde sú veľmi často ďaleko od vyznačených ciest, a poveruje ich službou svojej Cirkvi. Mnohé skupiny prežívajú „zakladateľskú udalosť“ a vzťahujú ju na udalosť Turíc. Ich prostredníctvom hovorí Duch Cirkvi. No aby milosť obnovy prinášala veľa ovocia, potrebuje pomoc. Túto pomoc môže poskytnúť tradícia Cirkvi, a to je aj tradícia Spoločnosti Ježišovej.
Pravidlami rozlišovania a voľby nás sv. Ignác poúča o „princípoch reality“ celého života v Duchu. Ide o to: rozpoznať a plniť Božiu vôľu. Pod zásahom milosti nejde teda o angažovanie sa v prácach pre Boha, aj keď s dobrým úmyslom, lež do Božieho pôsobenia vstúpiť. Tomuto ignácovskému realizmu zodpovedá realizmus charizmy, daru Ducha. Ani tu však nejde o to, aby sme čerpali z vlastného vnútra podstatu svojich plánov, svojich rozhodnutí a svojej činnosti. Kresťan, ktorý dostáva charizmatický rozmer zo svojho krstu a z milosti, prijíma úlohu „sprostredkovať“ svojim bratom slovo, uzdravenie, spásu, ktoré pochádzajú od Boha. Tým, že sa dáva vybaviť silou zhora (Lk 24,49), súhlasí s tým, že nie je pôvodcom, ale nástrojom. „Nechaj byť Boha Bohom v tebe.“ Svojím spôsobom, a to spôsobom vynikajúcim, je charizmatická milosť milosťou „kontemplácie v činnosti“.
Jean Meeus SJ
Pridaj komentár