( 5. pôstna nedeľa, 12. 3. 2016) – Do pôstneho obdobia nám neustále zaznievajú Ježišove slová, ktoré sme počuli na Popolcovú stredu: „Obráťte sa a verte evanjeliu.“ Máme sa obrátiť k Bohu. Čo konkrétne to však znamená? – Áno, každý z nás si dal nejaké predsavzatie na pôst. Možno chceme viac času stráviť v modlitbe, možno si niečo odopierame, možno sa snažíme o krajšie a kvalitnejšie medziľudské vzťahy – zaiste toto všetko je dobré a je to na mieste; len aby sme pritom nezabúdali na to najdôležitejšie – obrátenie sa k Bohu; lebo od Pána prijímame spásu a všetko dobré. Inak by nás mohli aj naše dobré pôstne predsavzatia priviesť k pýche, – teda k uzavretosti pred Bohom.
Čo znamená obrátenie sa k Bohu, či otvorenie sa voči Bohu, o tom nám hovorí dôležitý text Starého zákona, kde sa Boh zjavuje Mojžišovi. Celý tento text predstavuje akúsi modelovú situáciu toho, čo značí obrátiť sa k Bohu a otvoriť sa voči nemu. Sú v ňom dôležité štyri momenty:
- Vieme, že Mojžiš, bol veľmi aktívny človek, zaangažovaný za svoj národ, dokonca vo svojej horlivosti zabil Egypťana, preto musel z Egypta utiecť. Aj my sme často horliví vo svojich aktivitách, dobrých predsavzatiach, máme veľa aktivít, postíme sa od jedla, nepozeráme televízor,… Často to robíme hlavne preto, aby sme si niečo dokázali, alebo je pre nás dôležitejšie napríklad aby sme schudli, aby sme sa lepšie cítili, než skutočný cieľ pôstu. Inokedy sa zriekame alkoholických nápojov, chceme si dokázať, akú máme výdrž a pevnú vôľu, čo v nás môže skryto podporiť našu pýchu. Je však otázne, do akej miery prehlbujeme náš vzťah k Bohu – túžbu po jeho vedení, načúvaní, po otvorenosti nechať sa ním premeniť podľa jeho, nie podľa našich predstáv. Dosiahnuť harmóniu či akýsi Boží svet pomocou asketických cvičení a techník nám ponúka dnes obľúbený koncept východných náboženstiev, v kresťanstve je primárne načúvanie, otvorenie sa voči Bohu a jeho premieňajúcej a uzdravujúcej milosti a láske.
- Krík, ktorý horí, ale nezhára. V modlitbe prichádza k vnútornej premene, ktorá však väčšinou nie je hneď viditeľná. Boh pôsobí v našom srdci a v našom živote často v skrytosti. Niekedy hodnotíme kvalitu našej modlitby podľa toho, či sme dostatočne sústredení, či prežijeme hlboký pokoj alebo emotívne vzrušenie – tieto veci iste patria do nášho vzťahu k Bohu, sú zaiste dobré a vďaka Bohu ak sa dostavia. Ale iste nie sú kritériom nášho vzťahu k nemu – dôležitá je vernosť. Byť verný Bohu môže napríklad znamenať, že každý deň sa rozhodnem venovať 15 alebo 20 minút meditatívnej modlitbe nad sv. Písmom a je jedno, čo pritom prežijem. Možno to bude suchopárne, možno ma nenapadne nič inšpirujúce, možno mi uletia myšlienky – to nie je dôležité – dôležité je rozhodnutie vytrvať. A Boh bude pôsobiť, možno nie viditeľne, ale pôsobiť bude. Napríklad sv. Monika sa vytrvalo a trpezlivo modlila za obrátenie svojho syna, sv. Augustína dlhých 32 rokov, a k jeho obráteniu predsa prišlo.
- 3. Zobuj si obuv z nôh, lebo miesto na ktorom stojíš je zem svätá. Obuv nám slúži na to, aby nám pomáhala pri chôdzi a chránila nás. Aj v živote v spoločnosti sa často chránime rozličnými maskami, aby sme mohli prežiť – avšak pred Bohom sa nemôžeme na nič hrať, musíme si byť vedomý hlbokej pravdy o sebe a musíme mať odvahu si ju priznať, a to najmä pri spytovaní svedomia a vo svätej spovedi. Je smutné, ak niekto povie – ja nemám hriechy: sv. Ján hovorí, že ten, kto nehreší je klamár a niet v ňom pravdy. Ak sa necítime hriešni, nie sme dostatočne citliví na hriech v jeho mnohorakých podobách, a ideme k sviatosti zmierenia, nežijeme v pravde a teda nebudeme schopní, či disponovaní stretnúť sa s Bohom a s Božím pôsobením. – Je dôležité neustále si vyprosovať milosť poznať pravdu o sebe, pravdu, ktorá oslobodzuje.
- Neboj sa, ja som s tebou – to by mal byť leitmotív nášho života, ktorý by sme si mali stále pripomínať. Táto výzva, uistenie sa vo Sv. Písme vyskytuje vyše 160-krát, je to aj jedna z výziev, ktorú nám opakovane adresoval aj pápež Ján Pavol II. Neboj sa Mária, lebo si našla milosť u Boha, nebojte sa pastieri, lebo sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, nebojte sa, to som ja – hovorí vzkriesený Kristus učeníkom. To je niekoľko podnetov pre hlbšie a autentickejšie prežívanie pôstneho obdobia.
Ešte by som rád pridal niekoľko myšlienok bývalého pápeža Benedikta XVI. z Popolcovej stredy. Na začiatku si kladie otázku, čo je podstatné v pôstnom období, premýšľa nad evanjeliovým posolstvom, keď Ježiš odchádza na púšť: „Púšť, kam sa Ježiš utiahol, je miestom ticha a chudoby, kde človek nedisponuje materiálnymi prostriedkami, na ktoré je zvyknutý, ale stojí tvárou v tvár základným otázkam o vlastnom živote – je donútený vrátiť sa k tomu, čo je podstatné – a práve preto je mu ľahšie stretnúť sa s Bohom. Púšť je však zároveň aj miestom smrti, pretože tam, kde niet vody, nemôže byť ani život – je to miesto samoty, na ktorom človek intenzívne cíti pokušenie. Ježiš vychádza na púšť a tam zažíva pokušenie opustiť cestu, ktorú mu naznačil Otec, a vydať sa ľahšími, svetskejšími cestami (porov. Lk 4,1-13). Berie tu na seba naše pokušenia, dvíha na plecia našu biedu, aby zvíťazil nad diablom a otvoril nás pre putovanie smerujúce k Bohu, pre putovanie, ktoré vedie k obráteniu. – Premýšľanie nad pokušeniami, ktoré zažil Ježiš na púšti je pozvaním pre každého z nás, aby si dal odpoveď na základnú otázku: čo je naozaj dôležité pre môj život? A ďalej si kladie otázku: Čo je jadrom všetkých troch pokušení, ktoré Ježiš zažíva? Je to snaha štrumentalizovať Boha, urobiť z neho nástroj, použiť ho pre vlastné potreby, pre vlastnú slávu, pre vlastný úspech. A teda – v podstate – je to snaha postaviť seba samého na miesto Boha, a potom ho celkom odstrániť zo života, akoby bol nadbytočný. Každý z nás by sa mal pýtať: aké miesto má Boh v mojom živote? Je Pánom on, alebo som pánom ja?“
Benedikt XVI. ďalej zdôrazňuje potrebu obrátenia: „Dať Boha na prvé miesto – to je cesta, na ktorú sa každý kresťan musí vydávať vždy znovu a znovu. „Obrátiť sa“ – to je pozvanie, ktoré budeme mnohokrát počuť počas Pôstneho obdobia, a znamená to nasledovať Ježiša takým spôsobom, aby jeho evanjelium konkrétne viedlo náš život; znamená to dovoliť, aby nás Boh premenil. Prestať si namýšľať, že sme jedinými pánmi bytia; znamená to priznať si, že sme stvorenia, že závisíme na Bohu, na jeho láske a že len vtedy, keď „stratíme“ svoj život, môžeme ho v ňom znovu získať. Toto si vyžaduje, aby sme svoje rozhodnutia robili vo svetle Božieho Slova. Dnes už nie je možné byť kresťanmi len v dôsledku toho, že žijeme v spoločnosti, ktorá má kresťanské korene; aj ten, kto sa narodil v kresťanskej rodine, musí v sebe každodenne obnovovať rozhodnutie byť kresťanom, čiže dať Bohu prvé miesto, a to zoči-voči neustálym pokušeniam sekularizovanej kultúry, zoči-voči kritike mnohých našich súčasníkov.”
A napokon hovorí o skúškach, ktoré sa nevyhnú nikomu z nás, naopak, sú príležitosťou pre rast vo viere: “Skúšky, ktorým súčasná spoločnosť podrobuje kresťana, sú naozaj mnohé a dotýkajú sa tak osobného ako aj spoločenského života. Nie je ľahké zostať vernými kresťanskému manželstvu, snažiť sa v každodennom živote o milosrdenstvo, dať priestor modlitbe a vnútornému tichu; nie je ľahké verejne sa postaviť proti rozhodnutiam, ktoré iní pokladajú za samozrejmé – ako napríklad potrat v prípade nechceného tehotenstva, eutanázia v prípade ťažkých chorôb alebo selekcia embryí kvôli predchádzaniu dedičným chorobám. Pokušenie odložiť vieru je stále prítomné a obrátenie je potom našou odpoveďou danou Bohu – odpoveďou, ktorú treba v živote viackrát potvrdiť a zopakovať.”
V našich časoch nie sú zriedkavé obrátenia ľudí, ktorí po tom, čo dostali povrchnú kresťanskú výchovu a na celé roky sa vzdialili od viery, znovu objavili Krista a jeho evanjelium ako osobné posolstvo pre svoj život. V knihe Zjavenia sv. Apoštola Jána čítame: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.“ (Zjv 3,20). Náš vnútorný človek sa musí pripraviť na to, že ho Boh navštívi, a práve preto sa nesmie oddávať ilúziám, prázdnym predstavám, či materiálnym veciam. V tomto čase pôstu, prežívajúc Rok milosrdenstva, obnovme našu túžbu zažiť obrátenie. Prekonajme tendenciu uzavrieť sa dovnútra, a dajme priestor Bohu, vnímajúc jeho pohľadom náš každodenný život. Obrátiť sa znamená nezatvoriť sa do hľadania vlastného úspechu, ale snažiť sa o to, aby sa každý deň, aj v malých veciach, viera v Boha a jeho láska stávali pre nás tým najdôležitejším. Pretože: „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom.” (Lk 16,10)
(Fotografia: Jindřich Štreit: Saint Quentin, Francúzsko, 1992)
Pridaj komentár