Prebudenecké hnutie
V novodobých dejinách Cirkvi sa s pojmom a skúsenosťou „krst Duchom“ môžeme po prvýkrát stretnúť u Johna Wesleya (1703 – 1791), zakladateľa mdetodistickej cirkvi. 24. mája 1738 mal Wesley hlbokú náboženskú skúsenosť, ktorá sa mu prihodila na jednom z večerných zhromaždení. Niekto tam prečítal predslov Luthera k Listu Rimanom o tom, že Boh skrze vieru v Ježiša Krista uskutočňuje zmenu v srdci človeka, a vtedy Wesley pocítil vo svojom srdci hlbokú premenu, ktorú on sám opísal slovami: „Cítil som, že odovzdávam seba a svoju spásu Kristovi, jedine Kristovi, a v srdci som pocítil tú istotu, že on so mňa sňal všetky hriechy, moje osobné hriechy, a vykúpil ma zo zákona hriechu.“ Na základe tejto skúsenosti ospravodlivenia skrze osobnú vieru, teda ako akúsi nevyhnutnutnú skutočnosť vnútorného osvietenia, začal Wesley rozlišovať „posvätených“ a „obyčajných“ kresťanov. Túto skúsenosť označil ako „druhé požehnanie“ alebo ako skúsenosť úplného posvätenia.
Neskôr, od polovice 19. storočia, mnohí americkí kazatelia, napríklad Charles Finney (1792 – 1876) a Asa Mahan (1799 – 1875), začali zdôrazňovať túto skúsenosť úplného posvätenia, pričom ju začali označovať aj ako skúsenosť „krstu Duchom“. U každého z nich sa možno stretnúť s tou istou skúsenosťou ako u Wesleya: Boh ma miluje úplne osobne. Znamená to, že Boh ma prijal takého, aký som, že Boh mi odpustil moje hriechy a ja ho skutočne môžem osloviť Otec. Nejde o chvíľkový náboženský pocit nadšenia. Boh ma pozdvihuje do úplne nového vzťahu, ktorý je stály a nikdy sa nekončí. Táto skúsenosť Božej lásky pohýňa a vedie k odhodlanej, odvážnej a úplnej oddanosti Ježišovi Kristovi a jeho Cirkvi. V krste Duchom dostáva kresťan tiež potrebnú silu na službu Cirkvi.
Vyliatie Ducha Svätého v Rusku a v Arménsku
V čase, keď v USA zakusovali mnohí kresťania nové vyliatie Ducha Svätého, prišli do Arménska, jednej z najstarších kresťanských krajín, pravoslávni Rusi, ktorí nadšene rozprávali o novom vyliatí Ducha Svätého. A tak koncom 19. storočia mnohí Arméni prijímajú toto nové vyliatie Ducha Svätého, ktoré je ako vždy sprevádzané modlitbou v jazykoch, proroctvami, uzdraveniami a ďalšími charizmatickými prejavmi pôsobenia Ducha Svätého.
V tomto čase sa v arménskej dedinke Kara Kala udiala zaujímavá, prozreteľnostná udalosť. Istý Efim Gerasimovič Klubniken oznamuje proroctvo, ktoré sa bolestne dotkne všetkých Arménov. Proroctvo predpovedá veľkú tragédiu pre celú ich krajinu, v ktorej majú byť vyvraždené státisíce mužov a žien. Varovanie vyzýva, aby každý z okolia utiekol do krajiny na druhú stranu oceánu, čo predstavovalo USA. Tí, čo poslúchnu toto proroctvo a vykonajú takúto cestu, sa majú usadiť až na západnom pobreží Spojených štátov. Tu potom Boh požehná tento národ.
Proroctvo sa skutočne naplnilo v roku 1914, keď dve tretiny arménskeho obyvateľstva zahnali Turci do púšte v Mezopotámii. Počas týchto pochodov smrti zomrelo viac ako milión mužov, žien a detí, vrátane všetkých obyvateľov dedinky Kara Kala. Ďalšieho pol milióna ľudí bolo zabitých pri prenasledovaní.
Zaujímavé je sledovať osudy tých pravoslávnych Arménov, ktorí na základe tohto proroctva opustili svoju krajinu a prichádzajú s prázdnymi rukami do Los Angeles, kde začínajú bojovať o holú existenciu. Jedného dňa v roku 1906 dvaja z nich, Demos Shakarian a Magardich Mushegen hľadajú zamestananie a prechádzajú ulicou Azus Street a sú nesmierne udivení, keď sa stretajú so spoločenstvom veriacich ľudí, chváliacich Pána v jazykoch. V okamihu tohto stretnutia ešte nikto netušil, že práve tu sa začína hnutie, ktoré ako zápalná iskra vzbudí charizmatickú obnovu v mnohých štátoch celého sveta. V tom okamihu však títo dvaja muži vidia v tejto skupine veriacich milé potvrdenie Božieho prísľubu, ktorý dostali v proroctve ešte v dedinke Kara Kala v Arménsku.
Klasické turíčne hnutie
Korene pôvodného turíčneho hnutia siahajú k prelomu 19. a 20. storočia, keď v USA, v Topeke v štáte Kansas, metodistický kazateľ Charles F. Parham založil biblickú školu. Spôsob vyučovania bol založený na tom, že svojich poslucháčom dával otázky, na ktoré potom spoločne hľadali odpovede v Starom a v Novom zákone. Otázka, ktorá dala podnet k zrodu turíčneho hnutia, znela takto: „Podľa čoho môžeme nadobudnúť istotu, že sme naplnení Duchom Svätým?“ Alebo: „Podľa čoho sa dá spoznať skutočný krst Duchom?“ Odpoveď na tieto otázky našli v Skutkoch apoštolov. Podľa nich dôkazom skutočného krstu Duchom je reč v jazykoch, „glosolalia (Sk 2,4; 4,44-46; 19,6).
Parham a poslucháči biblickej školy sa však neuspokojili len s teoretickým vysvetlením otázky. Jedna z nich, Agnes Oznam požiadala Parhama, aby sa modlil nad ňou vkladaním rúk s prosbou o krst Duchom. Stalo sa tak 1. januára 1901. Počas modlitby Agnes nadobudla novú náboženskú skúsenosť a dostala dar jazykov. V biblickej škole čoskoro každý dostal krst Duchom a tak vzniklo hnutie, ktoré sa neskôr z Kansasu rozšírilo do Texasu a do Los Angeles, odkiaľ sa pod vedením černošského kazateľa Williama Seymora, pôsobiaceho so skupinou veriacich na už spomínanej Azus Street, rozšírilo do celého sveta. Hnutie sa šírilo pod názvom „turíčne“, lebo učilo, že turíčna skúsenosť je normatívnou skúsenosťou pre každého kresťana a všetky kresťanské spoločenstvá. Pritom hlásali, že krst Duchom je skutočným vtedy, keď je sprevádzaný darom modlitby v jazykoch.
Prvotní zástanci turíčneho hnutia boli členmi rozličných protestanských denominácií. Nemali v úmysle utvárať nové cirkevné zbory. Ich úmyslom bolo iba šíriť novú, turíčnu skúsenosť. Keďže však často neboli prijatí vo svojich cirkvách, prakticky vznikla uprostred protestanských denominácií nová, turíčna denominácia, ktorá je známa aj ako turíčna či „pentekostálna“ cirkev.
Katolícke charizmatické hnutie
Počiatky charizmatickej obnovy v Katolíckej cirkvi siahajú do roku 1967. Na vrchole sociálnej a náboženskej krízy, ktorá postihla ich krajinu a prakticky celý svet, a zároveň so skúsenosťou vlastnej bezmocnosti zmeniť spoločnosť len vlastnými silami, sa skupina študentov univerzity v Pittsburgu rozhodla modliť, postiť sa a vzývať Ducha Svätého. Kto však boli títo mladí ľudia?
Ich životy nám priblížili manželia Ranaghanovci, ktorí vznik charizmatickej obnovy podrobne opísali vo svojej knihe s názvom Návrat Ducha. Títo mladí ľudia boli univerzitní študenti angažovaní za politickú a sociálnu reformu, za liturgické a ekumenické hnutie, za ľudské práva a za pokoj vo svete. Boli to ľudia, ktorí napriek svojmu autentickému kresťanskému životu pociťovali prázdnotu, nedostatok činorodosti, nemohúcnosť v živote modlitby a činnosti, akoby ich kresťanský život bol predovšetkým len ich vlastným výtvorom, akoby spočíval len na ich intelektuálnom a vôľovom úsilí, ktoré sa však rýchlo vyčerpávalo a neprinášalo očakávané ovocie. Títo študenti prichádzali k poznaniu, že kresťanský život nemožno chápať len ako cestu za ľudskou dokonalosťou. Na svojej ceste opravdivej angažovanosti v Cirkvi dospievali k presvedčeniu, že len vlastnými silami nič nezmôžu, že sa musia otvoriť pre „moc a silu zhora“, pre Božiu lásku, ktorá „je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého“ (Rim 5,5).
Malo to však aj svoju predohru. Mnohí z nich čítali knihu Davida Wilersona Dýka a kríž, strhujúci príbeh o pastorovi, ktorý v New Yorku vierou v Ducha Svätého spôsobil obrátenie vodcov pouličných gangov, ktoré tvorili väčšinou mladí ľudia vracajúci sa z väzenia. Po celý rok denne čítali listy sv. Pavla a modlili sa, vzývali Ducha Svätého. Vo svojich srdciach prechovávali túžbu po nových Turícach, ktoré na začiatku Druhého vatikánskeho koncilu úpenlivo vyprosoval pápež Ján XXIII. Modlili sa k Duchu Svätému, aby znovu obnovil tvárnosť Cirkvi a zeme.
Odpoveďou Ducha Svätého bolo pre nich to, čo sa odohralo medzi prvými Ježišovými učeníkmi vo večeradle v Jeruzaleme. Dostali krst Duchom Svätým. Odohrala sa v nich hlboká duchovná premena. Hovorili o novom povedomí Božej lásky, o neobyčajnej túžbe modliť sa a oslavovať Boha, o novej príťažlivosti Písma a o vnútornej sile vydávať svedectvo o zmŕtvychvstalom Kristovi. Svedčili o krste v Duchu Svätom a prijatých daroch milostí podobne, ako to bolo v prvotnej Cirkvi. Túto „skúsenosť v Duchu“ vôbec nepokladali za náhradu sviatosti krstu a birmovania. Bolo to skôr upevnenie a obnovenie týchto sviatostí.
O tejto skúsenosti študentov v Pittsburgu píše aj Imrich Degro vo svojej knihe Charizmatické hnutie: „17. februára 1967 sa asi tridsať študentov a profesorov katolíckej univerzity Duquesne zišlo pod vedením kolegov, ktorí už prešli krstom v Duchu, na rekolekcie. Jedna zo študentiek hľadala svoju priateľku a keď išla okolo kaplnky, nazrela tam. Priestor bol citeľne naplnený Božou prítomnosťou. Prekvapená zostala v kaplnke a dala sa unášať prítomnosťou Pána. Všetci, čo za ňou vošli, boli podobne vtiahnutí do Božej prítomnosti. Nakoniec celá skupina prežila v kaplnke Božiu blízkosť spôsobom, o akom sa im ani nesnívalo. Spontánne sa modlili a spievali, chválili Boha a modlili sa v jazykoch.“
Taký bol začiatok charizmatického hnutia v Katolíckej cirkvi, ktoré sa začalo šíriť doslova ako oheň. Mladí ľudia, ktorí sa stretali, aby zažili zázrak prítomnosti a pôsobenia Ducha Svätého, mali priateľov na iných univerzitách. Vyhľadali ich a modlili sa spolu, aby aj oni mali účasť na ich novej duchovnej skúsenosti. Tak sa k nim pripojili študenti z iných univerzít v rozličných mestách. Napríklad už 4. marca 1967 sa na katolíckej univerzite Notre Dame v South Bende, v štáte Indiana, stretli študenti, ktorí prosili o krst Duchom Svätým, a aj oni zažili novú hlbokú duchovnú skúsenosť. Podobné stretnutia sa konali v tom čase aj na univerzitách v iných mestách, v Michigane, v New Orleanse či v Los Angeles. Kardinál Suenens spomína na tieto údalosti takto: „Osobne som sa stretol na týchto univerzitách s očitými svedkami týchto udalostí. S niektorými z nich som sa spriatelil. Ich svedectvá urobili na mňa hlboký dojem. Žiarili dôveryhodnosťou.“
Čoskoro vznikali takéto „modlitbové skupiny“ nielen na pôde univerzít, ale aj v pastoračných centrách, kláštoroch a konventoch. Na prvom národnom kongrese Katolíckej charizmatickej obnovy v USA, ktorý sa konal 7. – 8. apríla 1967 na katolíckej univerzite Notre Dame v South Bende, sa zišlo asi deväťdesiat ľudí. Odvtedy sa však charizmatické hnutie začalo veľmi rýchlo šíriť po celom svete, na všetkých kontinentoch. V poradí druhý kongres Katolíckej charizmatickej obnovy bol už medzinárodný a konal sa v roku 1974 opäť v South Bende. Zúčastnilo sa ňom asi 30 000 účastníkov. Prišli naň zástupcovia z 35 krajín, medzi nimi asi 700 kňazov a 15 biskupov. Prítomný bol aj kardinál Suenens.
Posudok Druhého vatikánskeho koncilu
Hoci počiatok Katolíckej charizmatickej obnovy sa historicky datuje do roku 1967, je určite zaujímavé, že otázkou chariziem sa Cirkev zaoberala už o niekoľko rokov skôr, počas Druhého vatikánskeho koncilu. Táto téma bola na ňom predložená neočakávaným spôsobom v dôsledku intervencie kardinála Ruffiho, ktorý zaradil charizmy do minulosti a v jednom z koncilových textov sa postavil proti ich zdôrazňovaniu. Obával sa, že by to mohlo predstavovať nebezpečenstvo pre inštitucionálnu Cirkev. Kardinál Suenens, ktorý bol jedným zo štyroch moderátorov koncilu a ktorého pápež Pavol VI. neskôr vymenoval za protektora charizmatického hnutia, bol preto prizvaný, aby odpovedal a poukázal na potrebnú charizmatickú dimenziu Cirkvi. Kardinál o tom povedal: „V podstate som zopakoval náuku sv. Pavla a uzatvoril som slovami: Čo by sa stalo s našou Cirkvou bez charizmatických darov, učiteľov, teológov a prorokov? Koncil nakoniec zaujal k charizmám prijateľné a otvorené stanovisko, keď popri všetkej potrebnej opatrnosti poukazuje na stále aktuálny význam chariziem. Je to význam – mám pokušenie povedať – ktorý nikdy nebol taký aktuálny ako dnes.“ Kardinál Suenens pri tejto príležitosti ďalej zdôraznil, že je potrebné veriť v charizmy nielen mužov, ale aj žien v Cirkvi. Zároveň vyzval k prizvaniu žien na rokovania koncilu. (Pokračovanie zajtra…..)
(Úryvok z knihy: Oživujúce vanutie Ducha Svätého).
Pridaj komentár