Problém je, že muž tým, že stratil dominanciu v rodine, stráca vplyv aj na náboženskú výchovu, ktorú väčšinou prevzala žena. So ženským vzorom nábožnosti sa mladí chlapci nedokážu identifikovať, preto často odchádzajú od Boha, s čím pravdepodobne súvisí aj kríza povolaní. Poslanie otca stať sa lídrom v rodine, podobne ako je to židovstve, či islame, kde má náboženská výchova dominanciu, je dnes veľkou výzvou. Kríza identity muža teda súvisí aj s krízou identity ženy, ktorá chce byť „ako muž“ a často preberá úlohy otca. Muž sa dostáva do úzadia, do „tieňa“ ženy a stráca svoju pôvodnú a pravú identitu. Riešenie krízy naznačuje aj poľský jezuita Józef Augustyn v publikácii Otcovstvo: „Nová situácia síce odobrala mužovi privilégiá vzhľadom k žene a odhalila mnohé z jeho slabostí, ale na druhej strane ho zmobilizovala k hľadaniu hlbších prameňov jeho mužskej a otcovskej identity.“
Františkán Richard Rohr, autor knihy Divý muž, poukazuje, že každý muž je plný paradoxov: „Neodmietať ten paradox, tú časť nášho ja, ktorú zapierame, za ktorú sa hanbíme…, ale zostať v ňom, je dobrý a potrebný boj, aj keď ho nikdy celkom nepremôžeme. Kto predstiera, že ho premohol, väčšinou žije život odmietania. Boj s týmto tieňom nás privádza k vnútornej slobode… Je to boj, ktorý z nás na konci života urobí múdreho muža, otca, ktorý má čo povedať svojmu synovi.“ Pápež František nádej vidí v „precitnutí“, otvorení sa otcov voči Božej milosti, ktorá nie je niečím sentimentálnym, ale reálnym a konkrétnym pozvaním pre každého muža v jeho osobitnom povolaní a zodpovednosti: „Bez milosti, ktorá prichádza od nebeského Otca, strácajú otcovia odvahu a utekajú z boja.“
(Pokračovanie zajtra…)
Pridaj komentár