Keď sa zamýšľame nad úlohou otca v rodine a jeho poslaním pre dnešnú spoločnosť, ako aj nad duchovným otcovstvom, vzorom nám môže byť svätý Jozef, ktorý mal po Panne Márii k Ježišovi počas jeho pozemského života najbližšie. Vieme, že bol otvorený Božiemu pôsobeniu a jeho vnuknutiam. Podobne ako Panna Mária vyslovila svoj súhlas s prijatím Božieho Syna, musel sa aj sv. Jozef pre Boží plán, ktorý zo začiatku nebol celkom podľa jeho predstáv, slobodne a v pokore rozhodnúť. Urobil tak, keď prijal Pannu Máriu, ktorá počala z Ducha Svätého, za svoju zákonitú manželku. Bola mu zverená veľká úloha postarať sa Božieho Syna v každodenných potrebách, v čom môže byť dnešným otcom reálnym príkladom.
Obraz Dobrého Pastiera ako vzor duchovného otcovstva
V čom však spočíva podstata duchovného otcovstva, ktoré je povolaný napĺňať každý muž a zvláštnym spôsobom zasvätení muži a kňazi? Nizozemský maliar Rembrandt van Rijn v 17. storočí namaľoval známy obraz Márnotratného syna. Otec na ňom objíma kľačiaceho syna, ktorý prijíma otcovo odpustenie a prijatie. Zvláštne na tomto obraze sú ruky otca: jedna je mohutná, ako pevná a rozhodná otcovská ruka, ktorá má autoritu, no zároveň ochraňuje a druhá ruka je jemná a láskavá, pripomínajúca nežnú ruku ženy. Obraz poukazuje na to, že v Bohu sú v plnosti integrované všetky ľudské vlastnosti – na otcovský aj materský rozmer Boha. Ukazuje však aj na to, že otcovstvo v sebe integruje autoritu, ale aj láskavosť a pochopenie, ktoré nie sú iba doménou žien, ale je k nim zvláštnym spôsobom povolaný aj muž, a osobitne muž v duchovnom povolaní, ktorý sprevádza ľudí na ich ceste napĺňania Božieho plánu. Špecifickým spôsobom duchovné otcovstvo realizuje kňaz pri vysluhovaní sviatosti zmierenia, kedy sprostredkuje skutočné očisťujúce Božie otcovské odpustenie, ktoré človeku umožňuje napredovať na jeho ľudskej aj duchovnej ceste. Skúsenosť s premieňajúcou Božou láskou, ktorá sprevádzajúcim ľuďom umožňuje žiť plný a plnohodnotný život Božích detí a napredovať v duchovnom raste, je pre každého kňaza špecifickou skúsenosťou duchovného otcovstva, ktorá sa dá prirovnať k úprimnej radosti otca, ktorý pozoruje napredovanie a emancipáciu svojich detí.
Osobným zdrojom pre každého kňaza je Kristus ako Dobrý Pastier, ktorý položí aj svoj život za ovce, ktoré sú mu zverené (porov. Jn 10,11). Povedané so sv. Pavlom, „Nežijem už ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20) a tiež so sv. Jánom: „On musí ubúdať, mňa musí rásť.“ (Jn 3,30) To je najhlbší rozmer života kňazov, a v širšom slova zmysle aj pozvanie pre každého veriaceho človeka, ktorý berie svoju vieru ako každodenný životný program. Pápež František poukazuje na to, že Ježiš ako Dobrý Pastier je náš „vodca, náš učiteľ, náš priateľ, náš vzor, ale predovšetkým náš Spasiteľ: „Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky“. – Kto môže takto hovoriť? Jedine Ježiš, pretože Ježišova „ruka“ je zjednotená s „rukou“ Otca, a Otec je „väčší od všetkých.“ (porov. Jn 10,28-29) A kňazov osobitným spôsobom vyzýva k plnosti prežívania duchovného rozmeru otcovstva, znovuobjaveniu jeho krásy a plnosti: „Ak človek nemá túžbu po otcovstve, niečo v ňom chýba. My všetci preto, aby sme vôbec boli, aby sme boli úplní, aby sme boli zrelí, musíme cítiť radosť otcovstva: aj my v celibáte. Otcovstvo znamená dávať život iným. Pre nás to znamená pastoračné otcovstvo, duchovné otcovstvo: no znamená to dať život, stať sa otcami.“
Pridaj komentár