Každá náboženská tradícia na svete, možno s jedinou výnimkou budhizmu, podporuje určitú formu mystiky lásky. Ako som hovorila v 1. kapitole, v jadre celej ľudskej a božskej intimity je vzájomné túženie bez ohľadu na to, aká nejasná je nám táto túžba. Keď sa rozvíja kresťanský mystický život, postupne zisťujeme, že Boh a my sami sme vo vzájomnom procese. Súfický aforizmus to veľmi dobre vyjadruje: „Tridsať rokov som hľadal Boha. Ale keď som sa pozorne pozrel, pochopil som, že v skutočnosti Boh je Hľadačom a ja som hľadaný.“1 Mystika lásky nás vedie k Bohu cestou takejto vášnivej túžby a hľadania. Druhý príklad zo súfizmu, príbeh o dvoch ľudských milencoch, vnáša ďalšie svetlo do tohto procesu.
Jedného dňa Majnun, ktorého láska k Laile inšpirovala mnohých perzských básnikov, sa hral na kope piesku, keď k nemu prišiel priateľ a povedal: „Prečo márniš svoj čas takou detinskou zábavou?“ Hľadám Lailu v tomto piesku,“ odpovedal Majnun. Priateľ v údive zvolal: „Prečo? Laila je anjel, prečo ju hľadáš v obyčajnej zemi?“ „Hľadám ju všade,“ povedal Majnun a sklonil hlavu, „aby som ju niekde našiel.“2
Laila predstavuje milovaného Boha a Majnunovo hľadanie, prečesávanie stvorenstva, aby našiel jej stopy, je príkladom vášnivej lásky ako cesty k Bohu. Keď milovník hľadá všade, zisťuje, že Boh sa objavuje niekde v jeho skúsenosti. Milovaný Boh v stvorených prejavoch a skrze ne dáva pocítiť svoju prítomnosť a milovník tam nachádza Boha. Toto stretnutie s Bohom sa môže charakterizovať pocitmi túžby, vzrušenia, vášne a zjednotenia. Často tieto skúsenosti zaraďujeme medzi mystické a v tejto kapitole na tieto stretnutia Boha a človeka poukazujem ako na skúsenosti s mystikou lásky.
Existujú dve rôzne mystické cesty, ktoré sa môžu prepliesť. Obe si vyžadujú starostlivé rozlišovanie, aby sme povzbudili exercitantov primerane odpovedať. Jedna cesta je ako romantická láska: Boh vzbudzuje túžby v milovanom človeku, dvorí sa a uchádza sa o milovaného človeka. Ľudský proces prispôsobenia sa tejto realite v etapách prebudenia, spoznania, očisťovania, podriadenia a premeny sa uskutočňuje striedavo pociťovanou prítomnosťou a neprítomnosťou. Táto cesta, ktorá premieňa a sublimuje vášeň do stálej a prehlbujúcej sa intimity s Bohom, je jadrom tejto kapitoly.
Druhá cesta je negatívnejšia. Uskutočňuje sa s menšími „udalosťami“. Kvalita skúsenosti je vágnejšia. Túžime po Bohu, ktorý paradoxne je neprítomný a zároveň prítomný. Táto cesta obyčajne minimalizuje pocit a zdôrazňuje temnotu. Modlitba obyčajne pozostáva z tichej, pokojnej, láskyplnej pozornosti voči Bohu.
U oboch ciest a akýchkoľvek variácií na tieto témy u jednotlivých exercitantov dynamika ľudsko-božskej intimity sa uskutočňuje na rôznych úrovniach existenčného ja. Mystické skúsenosti môžu ovplyvňovať naše povrchné, vysoko podmienené povedomie ega, iné vrstvy našej psyché a jadro našej duše (alebo jadro alebo pravé ja). V 1. kapitole som napríklad chcela pomôcť exercitantom, aby spoznali a presiahli túžby a chcenia podmieneného ega a v 2. kapitole som sa sústredila na nevedomú dynamiku v psyché, ktorá vedie k odporu voči Božím iniciatívam. Mystický proces tiež ovplyvňuje hlbšie úrovne psyché, napríklad istým spôsobom veľmi záhadné sny zjavujú Božiu prítomnosť v tejto časti nášho ja. Aj videnia alebo slová, ktoré sa vyskytujú v mystickej modlitbe, majú svoj dopad na psyché a naznačujú, že v jadre duše sa odohráva ešte niečo hlbšie.
Toto jadro môžeme zakúsiť vo svojom pravom stave, ako niečo, čo je už v spojení s Bohom. Mystický proces postupne dáva všetky úrovne nášho ja do harmónie. Pavol píše: „V Bohu žijeme, hýbeme sa a sme,“ a Ján z Kríža učí, že „Boh je stredobod duše“. Obaja si uvedomili, že sme už v Bohu. To, že sa stávame Bohom nie podľa prirodzenosti, ale účasťou, môžeme pochopiť len v mystickej skúsenosti, tam, kde nás nevyrušuje naše ego.3
Mystika lásky v kresťanskej tradícii
Nemyslím si, že duchovní exercitátori môžu primerane riešiť tieto problémy bez kompetentnej supervízie, poznania západnej kresťanskej tradície mystiky lásky a primeranej fenomenológie túžby, ktorá vzťahuje všetky formy ľudskej lásky na ich základný cieľ, ktorým je zjednotenie s Bohom. Ľudský eros – túžba – je podľa slov Augustína nenaplnený, pokým nespočinie v Bohu. Kresťanská tradícia mystiky lásky je zakorenená v biblickej tradícii osobného Boha, ktorý sa zjavuje v sebadarujúcej Ježišovej láske. Čerpá z osobného vzťahu k Ježišovi, Jánovho evanjelia a listov a Piesne piesní, ktorú Origenes ako prvý interpretoval ako alegóriu vzájomného vzťahu medzi Slovom a kresťanskou dušou. Medzi nespočetnými mystickými autormi, ktorí komentovali Pieseň piesní, je Gregor Nyssenský, Bernard z Clairvaux, William zo St. Thierry, Ján z Kríža a Terézia Avilská. Agustín vo Vyznaniach i v Homíliách na Jána urobil túžbu stredobodom duchovného hľadania. Túžba bola prvotnou témou Dialógov Kataríny Sienskej, ako aj Zjavení Božej lásky Juliany z Norwichu.Tieto krátke úryvky zo spisov Hadewijchovej, holandskej béguinky, ilustrujú plne stelesnenú a vášnivú vlastnosť tejto mystiky lásky v jej turíčnom videní:Túžba, v ktorej som vtedy bola, sa nedá vyjadriť žiadnym jazykom alebo žiadnym človekom, ktorého poznám. A všetko, čo by som mohla o tom povedať, je niečo neslýchané pre tých, ktorí nikdy nepochopili Lásku ako niečo, o čo sa máme usilovať s túžbou a je to neslýchané pre tých, ktorí Lásku nikdy neuznali za svoju. Toto môžem o tom povedať: Túžila som radovať sa s Milovaným a pochopiť ho a vychutnať naplno. Túžila som, aby sa jeho ľudská prirodzenosť v najplnšej miere spojila s mojou ľudskou prirodzenosťou a aby moja prirodzenosť stála a bola dosť silná na to, aby vstúpila do dokonalosti, pokým neuspokojím toho, kto je sama dokonalosť čistotou a jednotou a vo všetkom ho plne uspokojím v každej čnosti. Za týmto účelom som chcela, aby ma vnútorne uspokojil svojou Trojicou, v jednom duchu a aby bol pre mňa všetkým, čím je bez toho, aby mi niečo nedal. Zo všetkých darov, po akých som túžila, som si vybrala tento dar: aby som bola spokojná vo všetkých veľkých utrpeniach. Toto je najdokonalejšia spokojnosť: rásť, aby sme boli Bohom s Bohom.(Po prijatí Eucharistie) Potom prišiel ku mne, vzal ma celú do náručia a pritisol si ma k sebe. Všetky moje údy pocítili jeho údy v plnom šťastí, v súlade s túžbou môjho srdca a mojej ľudskej prirodzenosti. Bola som navonok spokojná a vo veľkom vytržení.5Hoci Hadewijchová naznačuje, že na ceste vášnivej lásky je veľké utrpenie, v tomto úryvku tiež opisuje vzájomné uspokojenie s Ježišom v jeho ľudskej prirodzenosti a aj v sexualite (o tejto téme hovorí 5. kapitola). Hadewijchova pomenúva Boha ako Lásku (minne, v holandskom jazyku je to ženský rod), ktorá zmiešava a obracia rodové referencie.
Napriek všadeprítomnosti tejto formy mystiky v jej mužskej i ženskej forme, kresťanská tradícia je v tejto veci rozpoltená. Tradícia je podozrievavá voči sexuálnej láske a najmä v potridentskom období bola nepriateľská voči mystickej skúsenosti, najmä v tejto forme. Celibátni mystici napísali väčšinu mystickej literatúry. Učili ich potlačiť svoju sexualitu do nesexuálnej lásky a nie do vášne. Manželia alebo slobodní mali dojem, že ich telesná láska nevedie k mystickej láske. Len veľmi vybrané skupiny si prečítali dosť veľa mystických spisov, ktoré sa vzťahujú na mystiku lásky. Mužskí, celibátni duchovní – v prvom rade duchovní exercitátori žien – nikdy nepochopili, ani si nevážili ženskú tradíciu. Len zopár týchto textov bolo dostupných v dobrých anglických prekladoch pred 20 rokmi a náboženské kultúry, ktoré sa odrážajú v týchto textoch, spôsobili, že tieto spisy boli menej zrozumiteľné pre súčasného čitateľa.
V stredoveku sa rozvíjala ženská forma mystiky lásky, ktorá je známa ako „mystika nevesty“. V literatúre spojenej s mystikou nevesty mystičky opisujú svoje skúsenosti s Ježišom veľmi erotickým jazykom. Tieto texty boli napísané, aby aj iné mohli mať podobnú skúsenosť. Videnia a básne Hadewijchovej, Duchovné cvičenia Gertrúdy Veľkej a Prúdiace svetlo Trojice Mechtildy z Magdeburgu podrobne opisujú túto cestu lásky. Skúma sa utrpenie z neprítomnosti alebo odlúčenia od milovaného a intenzita ich zjednocujúcich mystických skúseností. – (Pokračovanie zajtra….)
(Spracoval Bernard Mišovič SJ podľa Janet K. Ruffingová RSM, Duchovné sprevádzanie).
1 Kenneth Cragg, The Wisdom of the Sufis (New York: New Directions, 1976), LX, 48.
2 Tamtiež, CXXXVIII, 86.
3 Pozri Walter E. Conn, The Desiring Self: Rooting Pastoral Counseling and Spiritual Direction in Self-Transcendence (Mahwah, N. J.: Paulist Press, 1998) pre perceptívne opisy týchto rôznych chápaní svojho ja zo psychologickej perspektívy a ich vzťahu k ľudskému existenčnému pohybu smerom k sebatranscendencii v poznaní, láske a činnosti.
4 Niektorí čitatelia môžu považovať pojednanie Bernarda McGinna o tomto druhu mystiky za užitoční. Pozri The Flowering of Mysticism: Men and Women in the New Mysticism – 1200-1550, 3. zväzok The Presence of God: A History of Western Christian Mysticism (New York: Crossroad, 1998), najmä 4. a 5. kapitola. Pozri tiež Carol Lee Flinders, Enduring Grace: Living Portraits of Seven Women Mystics (San Francisco: Harper, 1993) pre populárnejšie pojednanie.
5 Hadewijch: The Complete Works, preklad Mother Columba Hart, Classics of Western Spirituality (Mahwah, N. J.: Paulist Press, 1980), 7. vízia, 280-282.
6 Tamtiež, „Poems in Stanzas,“ 38. báseň´, II, 53-56.
7 „Duchovný chválospev“ in John of the Cross. Selected Writings, Classics of Western Spirituality, preklad Kieran Kavanaugh (Mahwah, N. J.: Paulist Press, 1987), 221-227, strofy sa naznačujú v texte.
14. januára 2017 at 13:10
Ahojte priatela, som konvertovaná katolíčka z budhizmu a myslím si, že neexistuje náboženstvo, ktoré by opomínalo mystiku lásky. 🙂