Elitárstvo
Pretože v Obnove v Duchu Svätom sa často obracia pozornosť na náboženskú skúsenosť a zážitok a tiež na mimoriadne dary, ako sú proroctvo, uzdravenie, či jazyky, vyvoláva to zdanie, že Obnova v Duchu Svätom vytvára v Cirkvi zvláštnu skupinu. Niekedy sa zdá, že tých, ktorých vedomie je preniknuté zážitkom Ducha, alebo tých, ktorí prijali nejakú charizmu, pokladajú osoby bez tejto skúsenosti a bez chariziem za takých, ktorí patria do špeciálnej, vyššej kategórie kresťanov. Niektorí mimo Obnovy v Duchu Svätom sa dokonca domnievajú, že ak niekto disponuje nejakou charizmou, tak to samo prispieva k jeho svätosti.
Pre autentických veriacich, ktorí prežívajú Obnovu v Duchu Svätom, je však zrejmé, že prítomnosť charizmatického daru nie je v nijakom prípade znakom duchovnej zrelosti, ani svätosti, aj keď tieto dary sú často zakúšané ako výzva ku svätejšiemu životu. Okrem toho Obnova v Duchu Svätom nevyhradzuje charizmy len pre niekoľkých. Skôr naopak, hlása, že Duch sa počas kresťanskej iniciácie dáva všetkým a že každé cirkevné spoločenstvo by malo byť otvorené pre všetky dary.
Obava z emocionalizmu
Spontánnej modlitbe sa často vyčíta, že je príliš citová. Na druhej strane tí, ktorí to tvrdia, sú často až príliš preniknutí akýmsi duchom formalizmu a uniformity, čo ich brzdí vyjadriť modlitbu aj prejavmi vlastného tela. Nie je to však nič nové, vidíme to už v Starom zákone, napr. manželka kráľa Dávida mu dohovárala, keď tancoval pre Pánovou archou. Písmo však dodáva, že od tej chvíle manželka nemohla už mať viac deti, čím pisateľ obhajuje Dávidovo správanie. Možno sa aj my niekedy dáme preniknúť takýmto formalizmom, ktorý azda vyviera zo strachu vyjadriť pred Bohom, a najmä pred ľuďmi, to, čím sme a čo cítime. Z toho potom vyplýva tendencia odmietať pod zámienkou „emocionality“ to, čo v skutočnosti patrí k našej modlitbe.
Zdá sa, že preintelektualizovanie viery je výsledkom ohraničeného pohľadu na človeka. Ľudská osobnosť je však bytosťou nielen mysliacou, ale aj túžiacou, milujúcou, strachujúcou sa, dúfajúcou, a ako taká podlieha spáse a ako taká by sa mala angažovať v spoločnom vzdávaní chvály Bohu. Zo vzdávania úcty Bohu by nemala byť vylúčená ani jedna sféra ľudskej osobnosti. Ježiš Kristus prijal celú ľudskú prirodzenosť. Odľudštená zbožnosť sa nezhoduje so zmyslom vtelenia, lebo Kristus prišiel spasiť celého človeka, aj z jeho citmi.
Preto je dobré, ak je do modlitby zapojené aj naše telo s celou jeho citovou sférou. Pri modlitbe môžeme kľačať, stáť, sedieť, zdvíhať ruky. Niekto plače, iný sa smeje. Je to namieste, veď všetci sme deti v Božej rodine. Hysterické prejavy, na ktoré niektorí právom poukazujú, značia neovládanie svojich pocitov, ktoré nadobudnú prehnané formy prejavu. Toho sa treba vystríhať, ale zároveň nepotlačiť v sebe celú svoju citovú sféru s jej prirodzenými výrazovými prostriedkami.
Biblický fundamentalizmus
Jedným z výsledkov Obnovy v Duchu Svätom je láska ku Svätému písmu. Takéto čítanie Písma má väčšinou modlitbový charakter. Ak ho čítajú ľudia, ktorí nemajú špeciálnu exegetickú prípravu, môže sa objaviť nebezpečenstvo doslovnej interpretácie, spolu s biblickým fundamentalizmom. Je tiež pravda, že problém fundamentalizmu nie je charakteristický iba pre charizmatickú obnovu. V nej sa však často zviditeľňuje viac, pretože veriaci viac čítajú Sväté písmo. Rozhodne problémy s fundamentalistickou interpretáciou netreba ani podceňovať, ale ani zveličovať. Každý veriaci človek je totiž pozvaný čítať Sväté písmo s jednoduchosťou, bezprostredne prijímajúc jeho pozvanie. Ak sa čitateľ zhoduje s interpretáciou, ktorú podáva cirkevné učenie, nebezpečenstvo súkromnej doslovnej interpretácie, charakteristickej pre fundamentalizmus, bude nepatrné.
Ďalšie nebezpečenstvá
Medzi ďalšie nebezpečenstvá, s ktorými sa môžeme v súvislosti s Obnovu v Duchu Svätom stretnúť, patria už Cirkvou zamietnuté, v minulosti sa vyskytujúce náuky. Medzi takéto náuky patrí predovšetkým iluminizmus. Toto mylné učenie uvádza do praxe ten, kto odmieta normálny život a čaká, kým ho Pán osvieti a dá mu pokyn na nejakú činnosť. Chce sa dať viesť ako „bábika“. V snahe o vedenie Duchom Svätým však nemožno prekračovať rozumnú mieru, aby sa človek nezriekol prirodzenosti, ktorá je predpokladom milosti. Len zdravá prirodzenosť je základom pre plodné pôsobenie Ducha Svätého. Preto je potrebná opatrnosť aj v prístupe k psychicky chorým ľuďom, ktorí potrebujú osobitné vedenie.
Niekedy sa problematickými stávajú tí jednotlivci, ktorým nevyhovuje nijaké spoločenstvo, a ktorí „apoštolujú“ na vlastnú päsť. Podobne je to aj s niektorými začiatočníkmi, ktorí absolvovujú niekoľko stretnutí a hneď si myslia, že už všetko vedia, a chcú si založiť vlastnú skupinu, aby v nej „šéfovali“. Sú príliš autoritatívni a často svojím počínaním zraňujú a zavádzajú iných. Dôležitá je pokora a ochota k solídnej a trpezlivej vlastnej formácii, ktorá sa uskutočňuje v rámci jedného spoločenstva, budovaním hlbokých a opravdivých priateľských vzťahov.
Nezriedka sa tiež stáva, že animátor spoločenstva nie je dostatočne ľudský zrelý a má tendenciu nasilu presadzovať vlastné vízie a predstavy, pričom ostatné názory odmieta, ba dokonca iných ponižuje. Animátor však nie je veliteľ spoločenstva, nie je ten, kto by mal rozkazovať a iní by ho mali poslúchať. Animátor by mal animovať spoločenstvo, teda skôr stáť v úzadí a napomáhať vanutie Ducha Svätého v spoločenstve, a zároveň umožniť každému v ňom sa slobodne vyjadriť.
Nebezpečenstvom, ktoré sa v Obnove v Duchu Svätom občas vyskutuje, je tiež prílišná túžba po charizmách. Nemôže byť však dar nad darcu. Charizmy sú len prostriedok, nemožno ich zamieňať za cieľ. Charizmy slúžia na službe, na šírenie evanjelia. Pre rast vo svätosti sú dôležité dary a ovocie Ducha Svätého. – (Pokračovanie zajtra….)
Pridaj komentár