Obnova v Duchu Svätým pokladá za svoj navlastnejší pokrm predovšetkým čítanie Svätého písma. Písmo zohráva dôležitú úlohu tak počas modlitbových stretnutí, ako aj v osobnom živote jednotlivého kresťana. Z úst tých, ktorí sa dali vtiahnuť do Obnovy v Duchu Svätým, často počuť slová: Mám skutočne hlad po čítaní Svätého písma. Písmo sa tu odhaľuje novým, rýdzim a existenčným spôsobom. Nie tak veľmi na rovine exegézy, ktorá však nie je vylúčená, ale predovšetkým na rovine úzkeho spojenia s konkrétnym životom a s tým, ako Pán vstupuje do života veriaceho prostredníctvom svojho slova. Ježiš hovorí: „Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život.“ (Jn 6,63) Cítime, ako sa jeho slová stávajú potravou. U Jeremiáša čítame: „Ak sa mi dostalo slov od teba, tak som ich hltal, tvoje slová sú mi rozkošou a radosťou srdca.“ (Jer 15,16) Obnova v Duchu Svätom prispieva zároveň aj k rozvoju exegézy. Nie však tým, že by poskytovala nové odpovede, ale skôr tým, že kladie nové otázky. Pobáda k tomu, aby sme texty preskúmali z pozície konkrétneho života.
Pri vyučovaní v spoločenstve je vhodná prítomnosť vhodného vodcu, ktorý pomáha vyhnúť sa nezdravému fundamentalizmu a ľubovoľnému výkladu.
Nové prežívanie sviatostí
Mnohí ľudia, ktorí prežili Obnovu v Duchu Svätom, svedčia o svojom zmenenom vnútornom postoji ku sviatostiam. Hovoria o tom, že aj predtým pristupovali ku sviatostiam, ku sviatosti zmerenia dokonca pristupovali pravidelne, podobne aj ku svätému prijímaniu, no často to bolo skôr z akéhosi zvyku, alebo preto, lebo boli tak vychovaní. Pristupovanie ku sviatostiam ich však nijako osobitne nenapĺňalo a ani nepremieňalo. S novým príchodom Ducha Svätého do ich života prostredníctvom Obnovy v Duchu Svätom však prišlo aj nové chápanie a prežívanie sviatostného života, ktoré vyviera z hlbokého zážitku svojej vlastnej hriešnosti a z túžby po odpustení, zmierení sa s Bohom i s ľuďmi. A tiež z túžby po stretnutí sa s Kristom v Eucharistii ako s tým, kto prináša do života uzdravenie, oslobodenie, posilu, pokoj a lásku. Skrze sviatosti sa tak uskutočňuje a novým spôsobom zakusuje hlboký dotyk s Božou mocou.
Všedná svätosť
„Prekvapuje ma,“ vyjadruje s pozitívnym údivom kardinál Suenens, „keď vidím, ako sa zrazu u rozličných kresťanov objavujú prejavy Ducha Svätého. Tí študenti v Pittsburgu a inde boli obyčajní kresťania. Nie pustovníci, ani »odborníci na svätosť«, boli to normálni veriaci. Práve oni pripomínajú tie Ježišove slová, ktorými sa obracia s vďakou k Otcovi, že »tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil ich maličkým« (Lk 10,21).“
Ide o otvorenie sa voči Duchu Svätému a jeho darom, a to nie u kresťanov, ktorí by si z dosiahnutia svätosti urobili vlastné povolanie. Ide o kresťanov, ktorí chcú žiť svoju vieru tam, kde sa práve nachádzajú. Kto by sa bol odvážil ešte „včera“ povedať, že také dary, ako dar proroctva, jazykov, výkladu, uzdravovania patria k výzbroji každého kresťana, ktorý žije autenticky svoju vieru? Veď vo všeobecnosti sa tieto dary pokladali za „monopol“ svätých, respektíve tých veriacich, ktorí boli na ceste ku kanonizácii.
Je určite nanajvýš zaujímavé, že Druhý vatikánsky koncil venoval 5. kapitolu konštitúcie Lumen gentium tomu, aby všetkým kresťanom pripomenul povolanie ku svätosti. Pritom nie je to ešte tak dávno, ako hovorí kardinál Suenens, keď „laici boli zadelení na podnožie pyramídy a kontemplatívne rády na jej vrchol, vzhľadom na rozdelenie stavov »podľa dokonalosti«, pričom na úplný vrchol boli postavení regulárni dómski preláti Lateránu.“ Druhý vatikánsky koncil jasne poukázal na to, že svätosť je povolaním všetkých kresťanov. „A hoci táto »demokratizácia« neupútala na seba toľko pozornosti ako iné demokratické reformy, výzva koncilu tu ostáva platná, a ja sa môžem len tešiť odpovediam, ktoré vzbudil Duch Svätý podľa rozličnosti povolaní vo všetkých krajoch sveta,“ dodáva kardinál Suenens. – (Pokračovanie zajtra).
Pridaj komentár