Rád by som sa teraz viac pozastavil pri dynamickom aspekte ľudskej motivácie, ktorý jej poskytuje energiu a hnaciu silu, budeme teda hovoriť o emotívnom svete v našom živote, o pocitoch.
Čím sú a ako nás ovplyvňujú
Položme si základnú otázku: Ako možno definovať pocity? Čo možno povedať o tom, ako sa rodia a akým spôsobom ovplyvňujú náš život? Americká psychologička Magda Arnold pocity definuje ako „tendenciu, ktorou intuitívne cítime a hodnotíme niečo ako pozitívne alebo negatívne. Je sprevádzaná modelmi, ktoré sa v nás vytvárajú v spojitosti s fyziologickými zmenami, na platforme príťažlivosti alebo odpudivosti.“[1] Z definície je jasné, že emotívny svet v nás, je úzko spojený s našim fyziologickým, teda živočíšnym a nevedomým svetom, čím sa vymyká spod kontroly našej vedomej, vôľovej a intelektuálnej schopnosti, podobne ako o tom hovorí terajší prezident Inštitútu psychológie na Gregorovej univerzite, jezuitský páter Timothy Healy:
„Vo všeobecnom zmysle, ako to aj potvrdzuje tradícia, ktorá v sebe zahŕňa Aristotela a svätého Tomáša Akvinského, je zrejmé, že pocity, ktoré človek cíti vo vzťahu k nejakému určitému objektu, na prvom mieste závisia od spôsobu, akým je objekt vnímaný. Toto vnímanie je však niečo viac, ako len jednoduché uvedomenie si objektu: nezobúdza v nás len kognitívnu pamäť, ale môže aktivizovať aj pamäť emotívnu, pričom asociácie emotívnej pamäte nesledujú sylogistickú logiku, ale logiku symbolickú, ktorá sa môže zdať často veľmi prekvapivou pre myseľ, ktorá je úzko racionálna“.[2]
Čo možno teda povedať o samotnom emotívnom procese v nás? Podľa Magdy Arnold,[3] na jeho počiatku je naše vnímanie, ktoré je priame, bezprostredné, intuitívne. Na základe vnímania sa v nás uskutoční tzv. „prvotné hodnotenie“, ktoré je priame, intuitívne a ktoré objekt zhodnotí ako dobré alebo zlé pre človeka v danú chvíľu. Človek takto pociťuje príťažlivosť alebo odpudivosť v podobe emócie. Až následne prichádza v nás k tzv. „druhotnému hodnoteniu“, ktoré je vedomé a racionálne, a ktoré nás vedie k voľbe prostriedkov na vyhnutie sa alebo dosiahnutie cieľa. Ako príklad môžeme uviesť celkom jednoduchú situáciu v preplnenom autobuse. V okamihu, keď nám niekto stúpi na nohu, naše prvotné, piame a bezprostredné hodnotenie sa prejaví negatívnym pocitom, možno sprevádzané aj fyziologickým prejavom zmrštenej tváre, či výkriku. Následne, po druhotnom hodnotení sa rozhodneme, či na dotyčného nakričíme alebo udržíme negatívny pocit pod kontrolou.
Celý emotívny proces však nekončí len tu, respektíve tu nezačína. Naše pocity vo fáze prvotného hodnotenia totiž nie sú v stave „tabula rasa“, ale nadväzujú na skôr prežité, zabudnuté a neuvedomené pocity. Deje sa tak prostredníctvom „emotívnej pamäti“,[4] ktorá v nás uskladňuje od prvých okamihov nášho života všetky pocitové vnemy a automaticky, nevedomým spôsobom ich dáva do súvisu s aktuálne prežívanými situáciami, čím nás predisponuje reagovať na danú situáciu určitým spôsobom. Ak sa v tejto emotívnej pamäti počas detstva nahromadili isté emotívne skúsenosti, opakovane mnohokrát prežité, potom sa v našom podvedomí vytvoril istý „emotívny postoj“, ktorý nás predisponuje k určitým reakciám na rozličné okolnosti, prežívané v prítomnosti. Emotívny postoj je teda pevne zakotvený v emotívnej pamäti ako vnútorná predispozícia nadobudnutá, „naučená“ v minulosti, ktorá automatiky a podvedome ovplyvňuje náš postoj k určitým situáciám prežívaným v súčasnosti. Deje sa tak vtedy, keď tá súčasná situácia nám niečím, na podvedomej rovine, symbolickým spôsobom, pripomenie už prežitú skúsenosť v minulosti. Emócia, ktorá bola základom negatívneho, azda traumatického pocitu, hoci už potlačená a zabudnutá, neprestáva mať svoj vplyv a prejavuje sa aj naďalej ako emotívny postoj v nás, a to niekedy dokonca aj so svojimi fyziologickými príznakmi, ako sú napr. zvýšené potenie, začervenanie sa, búšenie srdca a pod. Konkrétne sa to v našom živote prejavuje vtedy, keď tomu čo cítime často ani nerozumieme prečo je to tak, no napriek tomu pocítime v sebe pocity úzkosti, podráždenosti, zlosti či potreby niekomu ublížiť. Takáto vnútorná, emotívna, podvedomá predispozícia žiaľ negatívne ovplyvňuje vlastné sebavedomie, vytvára ťažkosti v medziľudských vzťahoch a umenšuje schopnosť učiť sa na základe novej prežitej skúsenosti. Azda teraz je možno ešte lepšie chápať výrok filozofa Satanaya: To čo nepoznáme, sme odsúdení opakovať. (Úryvok z knihy: Psychológia a spiritualita. Základné psychologické aspekty duchovného života).
[1] Arnold M. B., Emotion and Personality, (Emócia a Osobnosť), s. 182.
[2] Healy T., Le dinamiche della speranza: aspetti interpersonali, in Rulla L., Antropologia della vocazione cristiana III. Aseptti interpersonali, (Dynamiky nádeje: inererpersonálne aspekty, v Rulla L., Antropológia kresťanského povolania III.), s. 41 – 42.
[3] Porov. Arnold M.B., Human Emotion and Action, (Ľudská emócia a činnosť), s. 183 – 185.
[4] Porov. Arnold M. B., Feelings and Emotions, (Pocity a emócie), s. 176 – 177.
Pridaj komentár