Riadenie a spiritualita sa stretávajú pri usporiadaní vzťahov, systémov a procesov tak, aby napomáhali nášmu poslaniu. Úlohou ignaciánskeho riadenia je zabezpečiť, že sa orientuje podľa hodnôt, postojov, motivácií a záväzkov, ktoré vyjadruje naša spiritualita, čiže naše chápanie Boha, sveta a nášho miesta v ňom.

Firemné riadenie sa v austrálskom občianskom práve opisuje ako „súbor pravidiel, vzťahov, systémov a procesov, v rámci ktorých a ktorými sa uplatňuje a kontroluje autorita v rámci firiem. Zahŕňa mechanizmy, podľa ktorých sa firmy a tí, čo majú moc, berú na zodpovednosť. Medzi typické povinnosti riadenia patrí definovanie poslania a zmyslu organizácie, stanovenie strategickej vízie a cieľov, kontrola organizačného plánovania a hodnotenia, výber a monitoring výkonu výkonného riaditeľa, finančný prehľad, zabezpečenie primeraných prostriedkov, etický a reputačný prehľad, obhajoba organizácie, riešenie rizík, zabezpečenie súladu s relevantnými zákonmi a nariadeniami. Lukas et al poukazujú na to, že podľa cirkevného práva sa riadenie „vzťahuje na formulovanie politiky a ten, kto riadi, je za túto politiku zodpovedný. Naopak, správcovia uvádzajú takto definovanú politiku do praxe.“

V tichomorskej Ázii laici často spracúvajú, vedú alebo preberajú občianskoprávne riadenie služieb, ktoré založili náboženské inštitúcie. Na niektorých miestach náboženské inštitúcie preniesli cirkevné riadenie služieb podľa kanonického práva na nové právnické osoby a laici sú správcami. Tí, čo prijímajú cirkevné riadenie, musia pochopiť duchovný charakter tohto riadenia. Hoci 35. GC neriešila konkrétne tento jav, uznala, že meniace sa štruktúry a okolnosti „si vyžadujú lepšie vyjadrenie ignaciánskych hodnôt a spôsobu činnosti“ a môžu „požadovať určité objasnenie v súvislosti s tým, ako vykonávať riadenie, aby naďalej existovalo ako naozaj ignaciánske.“ Tieto zamyslenia majú v tejto úlohe napomôcť.

Spiritualita a riadenie

 Ak pod spiritualitou rozumieme to, ako človek alebo skupina chápe Boha, svet a svoje miesto v ňom, čo sa prejavuje v hodnotách, postojoch, motiváciách alebo dispozíciách, záväzkoch a praktikách, potom riadenie a spiritualita sa stretávajú, aby usporiadali vzťahy a dohodnuté spôsoby činnosti – stretávajú sa v otázke „ako“ než v otázke „čo“, ktorá súvisí s poslaním. Hoci riadenie možno vnímať ako štrukturálne, procedurálne a neosobné, 36. GC opisuje riadenie v Spoločnosti Ježišovej ako „osobné, duchovné a apoštolské.“ Slúži poslaniu a podporuje ho pomocou cura personalis a cura apostolica – tým, že venuje pozornosť samotnému poslaniu a ľuďom, ktorí sú s ním spojení. Ľudia nikdy nie sú len nástrojmi poslania a vždy ich musíme chápať v sieti vzťahov, ktoré nás udržiavajú pri živote. Teraz budeme uvažovať o niektorých výzvach pre riadenie, ktoré súvisia s povolaním zmierovať alebo dávať do poriadku naše vzťahy s Bohom, druhými ľuďmi i celým stvorenstvom.

 Zmierenie s Bohom

 Pri ignaciánskom riadení v podstate nerozhodujeme o poslaní, ale skôr rozlišujeme, ako sme povolaní zúčastniť sa s Ježišom na missio Dei, pretože „ako služobníci Kristovho poslania sme pozvaní pomáhať mu, keď dáva do poriadku naše vzťahy s Bohom, s druhými ľuďmi a so stvorením.“ Tí, čo majú riadiace úlohy, musia kultivovať vnútornú slobodu, aby odložili nabok svoje obľúbené projekty, konkrétne perspektívy alebo pocit, že zastupujú určitú voličskú základňu.

Rozlišovanie pre poslanie nie je len strategické plánovanie, ktoré používa odlišný jazyk. Analýza kontextu nám nezbystrí pozornosť na prítomnosť hriechu a milosti alebo Božieho povolania pre nás, ak nebudeme aktívne hľadať, aby sme v tých údajoch našli Boha. Rozlišovanie, ako vysvetľuje 36. GC, „sa začína kontempláciou o Bohu, ktorý pôsobí v našom svete a umožňuje nám prinášať viac ovocia, keď svoje úsilie spojíme s Božími plánmi“ a „slúži ako základ pre proces rozhodovania na základe autority v našom spôsobe činnosti.“

Rozlišovanie pre poslanie nie je portfólio riadenia, ktoré môžeme delegovať; je to úloha každého, kto má riadiacu úlohu. Z toho vyplýva, že laici v riadení musia mať formáciu a musia byť zapojení do procesov rozlišovania. Nemajú sa len využívať pre svoju technickú odbornosť. Môj doktorandský výskum naznačuje, že v tichomorskom regióne je potrebná podstatná formácia v ignaciánskej spiritualite pre laikov v sociálnom apoštoláte, ak sa majú stať skutočnými partnermi, ba aj správcami, ignaciánskych diel. Tým sa dostávame k výzvam pre ignaciánske riadenie, ktoré podporujú správny vzťah s druhými ľuďmi.

Zmierenie s druhými

 Ako by naše riadiace systémy mohli stelesňovať správne vzťahy s druhými? Môžu lepšie vyjadrovať solidaritu, uvádzať do praxe preferovanie chudobných a rešpektovať činnosti a povolanie spolupracovníkov?

V reakcii na výzvu pápeža Františka po globalizácii solidarity nás nedávne GC vyzvali, aby sme pôsobili viac ako jedna Spoločnosť a riadenie má hľadať väčšie a univerzálnejšie dobro. Má účinnejšie zdieľať ľudské a materiálne zdroje pre poslanie. Globalizácia si vyžaduje prehodnotenie mnohovrstevného používania subsidiarity v rámci Spoločnosti. Niektoré rozhodnutia sa môžu účinnejšie urobiť na Konferencii a medzinárodných úrovniach a na každej úrovni sa riadenie musí vykonávať v duchu spoločenstva a nielen technickej koordinácie. Keďže je potrebná viacúrovňová a viac-sektorová spolupráca, v rámci Spoločnosti vidíme rozmach sieťovania, a to najmä v sociálnom apoštoláte. 36. GC dáva potenciál tomuto prístupu a jeho úspechom v kontexte túžby 2. vatikánskeho koncilu po väčšej synodalite v Cirkvi. Tento vývoj je o ekleziológii – kto sme ako cirkev – ako aj o účinnej činnosti – čo robíme.

Jezuitské preferovanie chudobných dáva chudobných ľudí a komunity do stredobodu pozornosti ignaciánskeho riadenia. Jeho korene môžeme nájsť v Ignácovej túžbe nasledovať chudobného a pokorného Ježiša i v potvrdení jeho poslania pri videní v La Storta, kde zažil, že ho Otec postavil vedľa Ježiša, ktorý niesol kríž. Tým vznikajú otázky o tom, ako môžu riadiace systémy zmysluplne zahrnúť ukrižovaných ľudí a ich pohľady. Ako môžu byť tieto systémy priehľadné a zodpovedať sa samotným chudobným a umožniť, aby nás ich skúsenosti viedli k zamysleniu nad tým, ako chápeme a žijeme preferovanie chudobných. Kristologický základ tohto ignaciánskeho záväzku môže predstavovať výzvy pre medzináboženské pôsobenie v určitých kontextoch.

 

    1. a 36. GC hovorila o spolupráci z pragmatických i ekleziologických dôvodov. 36. GC správne potvrdzuje pokrok v spolupráci a menuje dôležité prekážky, ktoré ostávajú. Môj výskum, ktorý sa týkal aj prípadovej štúdie praxe v sieti sociálneho apoštolátu v rámci ázijsko-tichomorskej jezuitskej konferencie vo vzťahu k zraniteľným migrantom v Ázii, ukázal, že jezuitskí i nejezuitskí účastníci výskumu mali úplne rozdielne názory na to, či jezuiti a jezuitské organizácie spolupracujú alebo nie a mali rôzne vnímanie toho, čo je spolupráca. Sebavnímanie Spoločnosti Ježišovej sa môže zlepšiť tým, že bude pozornejšie načúvať skúsenostiam a názorom spolupracovníkov. Považujú sa za rovnocenných a majú podiel na riadení alebo zväčša pracujú len v administratíve a majú vykonávať rozhodnutia druhých ľudí? Môžu mať vlastne podiel na cirkevnom riadení za súčasných štruktúr? Napríklad, hoci 35. GC uznala, že lídrami v ignaciánskych a jezuitských dielach môžu byť spolupracovníci z iných náboženských tradícií, kanonické právo vyžaduje, aby konatelia verejných právnických osôb boli katolíci.

 

Zmierenie so stvorenstvom

 Tretí prvok správnych vzťahov je zmierenie s celým stvorenstvom. Naše riadenie môže priniesť správu o „trojitom konečnom súčte.“ Môžeme aplikovať pozitívne a negatívne etické hodnotenie našich investícií a naše systémy a procesy možno zhodnotiť, aby sme odmenili to, že redukujeme, opätovne používame a recyklujeme veci. To všetko je dobré a nevyhnutné, ale veľkou výzvou je prejsť od etiky správcov alebo ekologickej udržateľnosti k etike starostlivosti a príbuzenstva, ako to urobil pápež František v Laudato Si. Aby sme sa vnímali ako súčasť stvorenstva – nie ako manažéri  alebo zodpovední používatelia stvorenstva – je skôr otázka spirituality než etiky.

Tu Ignácov predmoderný svetonázor má čo povedať o potrebách našej doby. Ignác nás v druhom cvičení Prvého týždňa pozýva uvažovať o svojich hriechoch a zažiť „údiv spojený s mocným citovým vzrušením, keď preberiem všetky stvorenia, ako ma mohli strpieť nažive a zachovať pri živote… nebesia, slnko, mesiac, hviezdy a živly, plody, ryby, vtáky a ostatné zvieratá… a zem, prečo sa neotvorila, aby ma pohltila…“ Aj my sme stvorenia a Boh nás udržiava pri živote prostredníctvom všetkých ostatných stvorení, ktorí sú nám spoločníkmi, pomáhajú nám poznať, milovať a slúžiť Bohu. Odpoveď, ktorú si toto cvičenie vyžaduje, nie je povinnosť, ale vďačnosť a úžas. Je to priestor, z ktorého musí vychádzať naše riadenie, ak má naozaj podporovať zmierenie s celým stvorenstvom.

Záver

 Neustály rozvoj skutočne ignaciánskeho riadenia si vyžaduje sofistikovanú reflexívnosť, ktorá náš zrak upriamuje na nás samých ako činiteľov. Skúsenosti, zmýšľanie a činnosť druhých ľudí môže podnietiť a obohatiť našu prax a zostriť nám rozlišovanie. Boh pôsobí vo svete a nielen prostredníctvom Spoločnosti! Ľudia, čo riadia, musia byť schopní prechádzať medzi rôznymi zdrojmi a prostriedkami vrátane zdrojov viery. Napríklad, videli sme, že spolupráca a sieťovanie sú spôsoby štruktúrovania vzťahov a majú potenciál podporovať správne vzťahy. Ignác a jeho prví spoločnici opísali svoj vzťah ako „priatelia v Pánovi“. Môj výskum potvrdil, že sprevádzanie a priateľstvo sú základnými praktikami v sieti sociálneho apoštolátu JCAP. Keď ich zapojíme do dialógu so súčasnými teológiami, napríklad so Swintonovou rozpravou o priateľstve ako vykupujúcej praxi a s Brethertonovým chápaním pohostinnosti ako spôsobu nadväzovania vzťahov so susedmi, s ktorými sa nemusíme zhodnúť v koncepciách dobra, umožní nám to lepšie vyjadriť, ako priatelia a spolupútnici môžu ovplyvňovať ignaciánske riadenie. Dajú sa nájsť aj explicitnejšie súvislosti s konceptmi z katolíckeho sociálneho učenia, akými je napríklad solidarita ako kresťanská čnosť, subsidiarita a jednota ľudskej rodiny. Spojenie úvah o riadení so spoločenstvom a synodalitou nám pripomína, že sme súčasťou apoštolského tela v rámci Cirkvi, prispievame k nemu a učíme sa od neho.

Aby som to zhrnula, skutočne ignaciánske riadenie bude takéto: v službe Kristovho poslania, rozlišujúce, pozorné na skúsenosti a pohľad druhých ľudí, najmä chudobných, flexibilné v tom zmysle, že prispôsobí svoju činnosť, aby tvorivo interpretovalo požiadavky subsidiarity v rámci globalizácie a má byť sofistikované vo svojej reflexívnosti.

Dr. Sandie Cornish

Praktikant katolíckeho sociálneho učenia, Austrália