V tejto poslednej časti, by som rád venoval pozornosť pohľadu jezuitov na Obnovu v Duchu Svätom, tak ako túto otázku svojho času reflektovalo Centrum ignaciánskej spirituality v Ríme vo svojom časopise z roku 1984.
V prvej časti nemecký teológ Karl Rahner SJ kriticky reflektuje problematiku charizmatickej obnovy formou listu adresovaného mladšiemu jezuitovi, angažovanému v charizmatickom hnutí. Druhú časť možno chápať ako odpoveď na predošlú časť, kde páter Carlos Aldunate SJ pozitívnym spôsobom vysvetľuje základné aspekty charizmatickej obnovy, ktoré sú obohatením pre celú Cirkev i každého jednotlivého kresťana. Tretia časť z pera pátra Jeana Meeusa SJ je akýmsi pokusom o odpoveď na otázku: Čo nové môže nájsť jezuita v charizmatickej obnove?
List adresovaný mladému jezuitovi angažovanému v Obnove v Duchu Svätom
Drahý priateľ,
prepáčte mi. Možno to treba pripísať môjmu veku a „tuhnutiu“ biologickej prirodzenosti, ktorému milosť nemôže zabrániť (hoci by ho mala pomôcť znášať), ale mám určitú nedôveru voči charizmatickej obnove. Toto hnutie chce obnoviť Cirkev v celom jej rozsahu. Nemieri privysoko? Je dostatočne realistické vzhľadom na intelektuálne a duchovné ovzdušie, ktoré panuje v Európe a v Severnej Amerike? Má dosť odvahy na to, aby vstúpila do konfrontácie s ateizmom, šíriacim sa po celom svete? Nevystavuje sa nebezpečenstvu, že sa stane vyhraneným sociálnym getom, že bude udržiavať len akúsi stopu nostalgie v brázde histórie života? Ste imunizovaní proti riziku, že dáte príčinu ku vzniku vyložene vnútorného pietizmu, odrezaného od reálneho sveta, nafúknutého jemnou a vzrušenou rečou mysticizmu? Beriete vážne základnú požiadavku našej 32. generálnej kongregácie? Konfrontujete triezvo a presne tie skúsenosti, ktoré pripisujete Duchu Svätému, so súčasnými poznatkami psychológie, pokiaľ ide o hĺbku a zložitosť ľudského vedomia? Rozvíjate takú teológiu, ktorá by mohla poctivo zvládnuť tieto otázky? Študujete dejiny duchovných hnutí, počínajúc od montanistov? Sledujete v priebehu vekov históriu iluminizmu? Len prednedávnom som sa rozprával s jedným jezuitom, ktorý je v Obnove v Duchu Svätom dobre známy. Prekvapilo ma, keď som zbadal, aká „primitívna“ je jeho teológia. Rozhodne by charizmy nemali slúžiť ako náhrada solídnej teologickej formácie, aká je v našich možnostiach. Ak máte príležitosť, prečítajte si, čo som napísal pred niekoľkými rokmi v stati „Videnia a proroctvá“. Nájdete tam pekný počet príkladov o skutočnostiach, ktoré boli v Cirkvi vyhlásané za mystické prednosti, hoci šlo len o ilúzie a nezmysly.
Musíte vziať do úvahy aj to, aké je presnejšie miesto a teologický dosah vášho „hnutia“ v dejinách Cirkvi. Túžite obnoviť Cirkev. Je to iste správne a dôležité. Avšak aký smer by mala nabrať táto obnova? Aké sú práve tie najnaliehavejšie úlohy Cirkvi našej doby? Mala by sa oddnes stať Cirkvou otvorenou, alebo sa pokladať za „posvätný zvyšok“? Mala by byť Cirkvou voľných chariziem, alebo tou najsolídnejšou a priam jagavou vežou zo slonoviny jednej ustanovizne? Nevravte: ani jedno, ani druhé alebo oboje. Takáto odpoveď by bola pravdivá, ale bola by nanič. Je totiž potrebné, aby sa v Cirkvi kládli dôrazy zreteľne, nie iba jednostranne, aby nezaspala. Žiadala už a dostala charizmatická obnova prostredníctvom uvažovania v spoločenstve pokyny z neba, ktoré by ozrejmili také dôkazy? Má odvahu poukázať na ne a zaručiť sa za ne? Alebo Cirkev ako celok dôjde až tam, že sa uzavrie pred charizmami a neumožní im ujať sa slova?
Chcel som Vám vlastne povedať iné. My jezuiti sme známi ako bojovníci za to, čo je v Cirkvi inštitucionalizované: pápež, hierarchia, autorita, dôležitosť sviatostí, objektivita mravného a dogmatického vyučovania. Takí sme bývali a za to sa nemusíme červenať. Aj Ignác bol pre nás v tejto veci vzorom. Ignác bol však od začiatku viac než takýto. Bol mystik, ktorého pobádal Duch Svätý. Jeho Duchovné cvičenia, jeden z najvýznamnejších dokumentov kresťanstva, jasne ukazujú, nakoľko môže zvrchovaný Boží Duch silne a bez obmedzenia účinkovať vo vnútri hierarchickej Cirkvi. V tomto bode jestvuje základná príbuznosť medzi spiritualitou Ignáca a spriritualitou pravej charizmatickej obnovy. Duchovné cvičenia nie sú teda stoickou formáciou v rámci racionálnej psychológie. Sú mystagógiou uspôsobenou na vytváranie priestoru pre Ducha Božieho v každom človeku a chcú dať jeho hnutiam úplnú slobodu konania bez výhrady, bez predbežných podmienok. Toto sa prežíva v odvážnej, ale oprávnenej istote, že sám Boží Duch chce a zároveň môže hýbať každým duchovným stvorením, napriek jeho ohraničenosti a mnohým fyzickým a psychickým podmienkam, a to prostriedkami, ktoré nijaká rozumová alebo psychologická nadradenosť nemôže komukoľvek poskytnúť.
Ešte raz. Ako môžete dosiahnuť, aby jeden rozumkársky a rozvážny duch dneška prijal a uznal tento bod bez toho, že by Vás nepokladal za tak nábožného, ako i naivného rojka? Neodpovedzte príliš rýchlo: „Treba veriť!“ Osobne si myslím – nechcem to vnucovať –, že my, jezuiti, sme neboli v histórii našej teológie veľmi „ignácovskí“, ale ani v našej praxi. Vezmite len ako príklad môjho cteného profesora Hermanna Langeho, ktorý prednášal teológiu milosti. Bol presvedčený, že nadprirodzená milosť je iba ontologickou realitou, naskrze mimo vedomia, a že všetko, čo sa z náboženského vedomia nachádza v človekovi, pochádza výlučne z vonkajšej podmienenosti. A či dobrý otec generál Janssens nedal novicmajstrovi zákaz, keď ten chcel dovoliť novicovi voľbu svojho povolania podľa návodu pre druhú dobu? Takáto jezuitská teológia pozná – aspoň teoreticky – iba dogmatický racionalizmus a presvedčovanie zvonka. Podľa toho je nemožné zhodnúť sa s milosťou Ducha Svätého vo vlastnom zmysle slova, pretože tá je uzavretá v ontologickej oblasti, mimo vedomia. Ste si vedomí, ako ja, že my jezuiti sme značne prispeli, aj keď neúmyselne, k rozmachu tohto moderného racionalizmu, ktorý už neverí, že by bol možný bezprostredný vzťah s Bohom, a teda medzi Bohom a nami, a vníma Cirkev ako prostredníka, ktorý neznáša bezprostrednosť?
Preto je veľmi vítané, že nás charizmatická obnova učí, čo by sme sa mali naučiť od sv. Ignáca a uviesť to do praxe. A naopak, my jezuiti by sme mali vedieť vďaka Ignácovi, ako rozlíšiť duchov aj vtedy, keď sa Duch stáva víchricou. Mali by sme sa vedieť zaobísť bez svätých sĺz zbožnosti a venovať sa, ako Ignác, štúdiu namiesto kontemplácie, keď je to potrebné kvôli blížnemu. Či nás Duch Svätý nemôže so svojou mystikou poslať do toho najkonkrétnejšieho v každodennej práci? Nemáme byť schopní nájsť Boha aj tam? Veď Ignác nás učí nachádzať Boha vo všetkých veciach. Týmito otázkami nechcem vyvolať dojem, akoby jezuiti mali práve byť poriadnymi meštiackymi racionalistami. Je v tom určité nebezpečenstvo pre súčasného jezuitu, ktorý sa len veľmi ťažko spoznáva v „Summa et scopus constitutionum nostrarum“ Ribadaneiru, medzi „homines mundo crucifixos“ … v súhrne a cieli našich stanov ako ľudí ukrižovaných svetu.
Myslím, že môžeme prijať ponaučenie od charizmatickej obnovy, aj keby to malo znamenať, že takto odhalíme a statočne prevezmeme svoju vlastnú identitu, a že by sme sa mali so všetkou pokorou usilovať preniesť niečo z nášho dedičstva do charizmatickej obnovy. So želaním toho najlepšieho Váš v Kristovi
Karl Rahner SJ
(Pokračovanie zajtra…)
(Úryvok z knihy: Oživujúce vanutie Ducha Sväho).
Pridaj komentár