Charizmatická obnova sa svojho času predstavila jezuitovi ako nová skutočnosť v Cirkvi a vo svete. Nešlo v nej o teóriu, ani o náuku, ale o jav, ktorý sa rýchlo rozšíril a získaval prívržencov zo všetkých vrstiev. V roku 1975 pápež Pavol VI. prehovoril k desiatim tisícom charizmatikov vo Bazilike svätého Petra a vyhlásil Obnovu v Duchu Svätom za „šancu“ pre Cirkev a pre svet. Povedal, že treba vynaložiť všetky prostriedky, aby obnova bola aj naďalej touto „šancou“.
Jezuita je povolaný zaujímať sa o všetko, čo má význam pre Boží ľud. Spoločnosť Ježišova je svojím povolaním viazaná k zástupcovi Kristovmu a v Duchovných cvičeniach dostala syntézu veľmi dôkladnej náuky s prenikavou duchovnou skúsenosťou, čo jej umožňuje neutkvieť na veciach, ako sa javia, ale rozoznávať, od akého ducha pochádzajú.
Aj charizmatická obnova sa obracia na jezuitov nie s jednou, lež s viacerými pripomienkami.
Vojsť do skúsenosti
Keď som sa po prvý raz zúčastnil na charizmatickom pobyte v ústraní, bolo mi jasné, že kňazi a laici riadiacej skupiny nám rozprávajú viac o skúsenosti ako o doktríne a že nás vyzývajú do tejto skúsenosti vojsť. Nabádali nás žiadať si s vierou nové zoslanie Ducha Svätého, prosiť o podporu tejto žiadosti zhromaždenie našich spoluúčastníkov. Mali na nás klásť ruky, žiadať pre každého toto vyliatie Ducha, a my sme mali zakusovať skutočnosť tohto vyliatia.
Moja reakcia mohla byť taká ako Námana zo Sýrie (porov. 2 Kr 5,11-12): Ja, päťdesiatpäťročný jezuita som už dostal Ducha Svätého pri krste, pri birmovke, pri kňazskej vysviacke. O aké vyliatie Ducha tu ide? Sviatosť navyše? Mám Duchovné cvičenia sv. Ignáca, a tam niet nového vyliatia alebo krstu Ducha Svätého. Toto všetko je citového pôvodu, neverím tomu. Je smiešne sa tomu podrobiť.
Vďaka Bohu, uvažoval som ináč: prosiť si nové vyliatie Ducha je na osoh. Táto prosba musí byť vážna a musí ma zaväzovať k väčšej vernosti voči Duchu. To je nakoniec to, po čom som vždy túžil. Čo môže byť lepšie, ak mi všetci spoluúčastníci tohto podujatia pomáhajú v tejto prosbe? Samozrejme, budem sa usilovať vyvarovať sa akejkoľvek autosugescie. Chcem si počínať podľa viery, a nie podľa citu. Vojsť do skúsenosti predpokladá milosť pokory a jednoduchosti. Odpovedal som na túto milosť a nikdy som to neoľutoval. V tej chvíli som nebol pod vplyvom citovosti, výsledkom však bola hlboká a trvalá premena života.
Teologický prístup
Vstup do skúsenosti je prvý krok. Je nevyhnutný na vyvolanie nových podnetov, čo je možné len vtedy, keď je človek vnútorne zaangažovaný a sám zakúsi takúto skúsenosť.
Ďalšou výzvou je požiadavka teologického skúmania tohto faktu. Jezuita totiž vďaka svojej intelektuálnej formácii cíti potrebu pochopiť to nové a tak to začleniť do svojej teologickej a duchovnej predstavy. Ak nevstúpime do skúsenosti, charizmatickú obnovu budeme pokladať za fundamentalizmus, alebo za ilúziu. Avšak po zakúsení jej pretrvávajúcej moci si kladieme otázku: Kam zaradiť túto skúsenosť v mojej teológii?
Zároveň pozorujeme, že sa veľmi skoro objavili články a knihy od jezuitov, ktorí sa venujú štúdiu významu a šíreniu Obnovy v Duchu Svätom, ako sú Gelpi, Scheider, Sullivan, Barruffo, Gouvernaire, Maloney, Faricy Haughey, Lebeau, Juanes a mnohí iní. Aj jezuitské časopisy od roku 1972 prejavili o ňu záujem: Gregorianum, Etudes, La Civiltá Cattolica, Mensaje, Stimmen der Zeit a niektoré ďalšie. Záujem prejavil aj Páter Generál Arrupe. Informoval sa u viacerých provinciálov, v roku 1975 využil príležitosť prebiehajúceho medzinárodného kongresu Obnovy v Duchu Svätom a zvolal do Ríma asi päťdesiat jezuitov angažujúcich sa v nej. Vypočul si ich mienku a osobné skúsenosti.
Náš misionársky duch nás pobáda nielen prejsť nové krajiny, ale porozumieť aj novým kultúram, objaviť, aké zrnká pravdy obsahujú.
Podrobiť rozboru a zbavovať mýtu
Obnova v Duchu Svätom, ktorá sa počas uplynulého storočia rozhorela v Severnej Amerike, bola od svojich počiatkov v úzkom kontakte s literatúrou turíčnikov. Pripomeňme napríklad knihy Davida Wilkersona Dýka a kríž a Johna Sherilla Oni hovoria inými jazykmi. Okrem literatúry turíčnikov a protestantov nebolo inej literatúry na posúdenie týchto skúseností a na ich výklad. Veľa týchto kníh bolo vynikajúcich z náboženského hľadiska. Spomeniem tu diela Donalda Geea, Roberta Frosta, Michaela Harpera, Larryho Chrystensona. Mnohé sú však preniknuté fundamentalizmom a katolíci túto literárnu interpretáciu v mnohom absorbovali.
Typickým príkladom bol spôsob, ako pochopiť dar jazykov. Mnohí katolíci nepochybovali – v zmysle turíčnikov – o jeho zázračnom charaktere. Dar jazyka totiž spočíva v tom, že človek chváli Boha v jednom z vyše dvetisíc jazykov, ktoré jestvujú na svete. Tento fakt bol ďalšou výzvou pre jezuitov, keďže naša duchovná tradícia nás naučila istej nedôvere k zázračnému. Ako to, že zázrak sa stáva čímsi všedným? Je možné, že Boh dáva tomu, kto hovorí, schopnosť ovládať slová a gramatickú skladbu, ktorú ten človek vôbec nepozná? Nebolo by prirodzenejším vysvetlením chápať jazyky nie ako poznanie klasických jazykov, ale ako výrazové prostriedky, ako sú napríklad tanec a hudba? Táto demytizácia sa nechce dotýkať faktu, že v modlitbe ide o pôsobenie nadprirodzenej milosti a prorockého vnuknutia vyjadrovaného jazykom. Vnáša však svetlo do mnohých aspektov tohto provokujúceho javu.
Takto možno pomocou analýzy, rozlišovania a demytizácie – bez toho, že by človek upadol do rozumkárskeho zužovania – oceniť nesmiernu pestrosť Božích darov a rozlíšiť ich od často nejasných prvkov ľudského prejavu. Konkrétnu charizmu možno totiž skúmať z psychologickej stránky, a pritom ju neredukovať len na čosi číro psychologické. Božiu činnosť možno odhaliť, aj keď je niekedy zastretá nevyváženými postojmi.
Prebádanie medzných problémov
Jedným z najcharakteristickejších znakov Spoločnosti Ježišovej je jej duchovná otvorenosť, s akou pracuje „na väčšiu Božiu slávu“. Jezuitskí misionári všetkých čias boli šíriteľmi viery, hoci boli astronómami, architektmi, filológmi či lekármi. Keďže niet ľudskej hodnoty, ktorá by nebola odrazom Božej slávy, zaujímali sa o najrozličnejšie kultúry a nachádzali v nich rozličné prostriedky Božieho zjavenia.
V zmysle tejto tradície jezuiti ako celok nie sú otroci nejakého úzkeho dogmatizmu. Sú naučení pristupovať k problémom s otvoreným duchom. Možno ich nájsť ako prieskumníkov medzných oblastí, kde sa stretá to špecificky náboženské s najrozmanitejšími humanitnými disciplínami. Charizmy nás pobádajú k interdisciplinárnemu výskumu: teológia, biblistika, psychológia, dejiny náboženstiev – všetky tieto vedy majú čím prispieť ku štúdiu chariziem.
Objasniť povahu charizmatických darov nie je vecou čisto intelektuálnej zvedavosti. Je to aj vec praxe. To umožňuje jezuitovi otvoriť sa plnšie a uvedomenejšie zážitku týchto darov. Mne osobne sa otvoril svet netušených možností, svet, kde cítiť blízkosť Boha, jeho lásku, jeho moc, jeho múdrosť. Cez tento svet som zistil, že je veľa bratov a sestier, ktorých môžem obdivovať, porozumieť im a viesť ich, pretože som spojil teoretické chápanie s osobnou skúsenosťou.
Privádzať k hodnovernosti
Hodnovernosť komunikácie s Bohom znamená z hľadiska rozlišovania istý problém. Hnutia, vízie, vnuknutia, jazyky, proroctvá – sú to naozaj slová, ktoré mi adresuje Boh? V akej miere sa do božského zamiešal ľudský prvok, ak naozaj ide o zásah božského pôvodu?
Jezuita, ktorý sa angažuje v Obnove v Duchu Svätom, musí vedieť práve v tejto oblasti rozlišovania poskytnúť odbornú pomoc. Je to výzva, ktorej by sme sa nemali vyhýbať, keďže sme povolaní a osobitným spôsobom formovaní v oblasti rozlišovania.
V priebehu dvanástich rokov mojej angažovanosti v Obnove v Duchu Svätom som musel rozriešiť viac takýchto situácií, než počas predošlého dvadsaťsedemročného kňazského pôsobenia. Ide tu o veľmi širokú pestrosť problematiky, počínajúc od toho, čo je čisto výplod ľudskej predstavivosti, až po omilostenia, ktoré klasickí autori nazývajú „mimoriadnymi“. Rozpätie siaha od božského, cez patologické, až po vládu temna. Nejde len o správne určenie diagnózy vďaka Pánovým „slovám poznania“, ale vďaka „jeho slovám múdrosti“ aj o usmernenie a výber správnej cesty (porov. 1 Kor 12,8).
Ďalším problémom rozlišovania je hodnovernosť odpovede človeka Bohu. Kardinál Suenens vyhlásil, že charizmatická obnova je „demokratizácia svätosti“. Určite znamená zvýšenie počtu mužov a žien, ktorí túžia oddať sa Bohu na úprimnú a trvalú službu. Mnohí laici sa cítia povolaní k priamemu zážitku Boha. A keď chcú byť duchovne vedení, hľadajú kňaza, často jezuitu z Obnovy v Duchu Svätom. Takéto vedenie je pre jezuitu nemalou výzvou, pretože nezriedka zistí, že modlitba iných je vyššej akosti, než akú zakusuje on sám. Narazí aj na ťažkosti, ktoré nebude vedieť riešiť. Len keď sa bezvýhradne oddá Bohu a bratovi s úsilím čo najlepšie sa prispôsobiť, stane sa vhodným nástrojom v Božích rukách. Bude prekvapený, keď uvidí, že Boh pôsobí jeho prostredníctvom, napriek jeho vlastným obmedzeniam.
Angažovať sa na cestách svätosti
Najosobnejšou výzvou, ktorú Obnova v Duchu Svätom adresuje jezuitovi, je jeho vlastné posvätenie. Vstup do charizmatickej skúsenosti znamená zaviazať sa k neobmedzenej vernosti Bohu. Čím viac sa jezuita zaoberá štúdiom rozličných aspektov Obnovy v Duchu Svätom, aby sa jej intelektuálne zmocnil (pre jezuitu a jeho formáciu je to charakteristické), tým viac si uvedomuje, čo znamenajú slová „milosť“, „nezaslúžený Boží dar“. Je to faktor, ktorý nezávisí od metód, ani od hocijakých zásluh. Nie je v našich možnostiach vyvolať ho, ani ho dajako ovplyvňovať. Je to slobodná činnosť Boha par exellence. Čím lepšie jezuita spoznáva dary, ktoré dostávajú iní, tým viac sa on sám cíti chudobným a otvoreným voči Bohu. Čím viac ho Boh používa ako nástroj vyučovania alebo sprostredkovania milostí vďaka príhovoru pre iných, tým jasnejšie vidí postupne svoje osobné chyby a cíti sa „obkľúčený slabosťou“ (Hebr 5,2).
Toto je moja osobná skúsenosť; keď sa spätne pozerám na to, aký som bol pred rokmi, uvedomujem si, že pred rokmi sa v mojom postoji prejavovala intelektuálna istota človeka, ktorý si je vedomý svojho poznania, učenosti, vďaka ktorej je schopný analyzovať myšlienky a fakty, hodnotiť ich a naznačovať cesty, ktorými treba ísť. Odkedy som vstúpil do Obnovy v Duchu Svätom, cítim sa privádzaný k veľmi realistickému spojeniu so všetkým, čo sa nedá predvídať v situácii iných, ani mojej. „Kto sa narodil z Ducha“ je veľmi pozorný na tú nie presne vymedzenú črtu, o ktorej vraví Ježiš slovami, že „nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide“ (porov. Jn 3,6-8).
Obnova v Duchu Svätom často nabúrava istotu jezuitu tým, že ho uvádza do kontaktu s takým mnohotvárnym a nepredvídateľným pôsobením Božieho ducha. Tieto skutočnosti sa nedajú pochopiť našimi prirodzenými schopnosťami, čo ako uspôsobenými. Je potrebné „duchovne rozlišovať“ s charizmou umožňujúcou zmocniť sa Pánovho posolstva, pričom toto posolstvo v podobe mnohých veľmi konkrétnych skúseností je trvalou výzvou k určitej destabilizácii a k čoraz radikálnejšiemu sebadarovaniu Bohu. Zoči-voči tejto výzve jezuita cíti čoraz väčšiu potrebu modlitby. Túži po nej, žiada si ju, nájde si na ňu čas, aj keď to nie je vždy ľahké. Prinajmenšom, pokiaľ ide o mňa. Musím si dávať pozor, aby som sa nedal strhnúť k aktivizmu. Musím sa vždy pýtať, čo chce odo mňa Boh vhľadom na modlitbu. Je nevyhnutné odpovedať úprimne.
Čo sa povedalo o modlitbe, je treba povedať aj o iných požiadavkách Boha. Čo žiada Boh odo mňa v službe mojim bratom, v boji za spravodlivosť, vzhľadom na obsah kázní a spôsob kázania, na využívanie času, v mojej práci vzhľadom na zdravie? Tieto otázky si musí položiť každý jezuita, avšak Obnova v Duchu Svätom ich kladie nástojčivejšie vďaka intenzívnejšej skúsenosti Božej bezprostrednosti, jeho vnuknutí a jeho pôsobenia. Hovorí sa, že prijať Ducha Svätého je jedna vec a byť ním strhnutý, usmerňovaný, naplnený a vedený je vecou druhou (porov. Lk 4,1; Rim 8,14; Flp 3,12; Jn 16,13).
Sme povolaní dať sa viesť čoraz pevnejšie a plnšie Duchom ako Ježiš a Mária, aby sa všetci jezuiti stali nástrojmi zjednotenými s Bohom.
Znovu odkryť Duchovné cvičenia sv. Ignáca
Naše chápanie Duchovných cvičení sv. Ignáca sa za posledné roky prehĺbilo vďaka mnohým štúdiám, komentárom textu a výkladom tém. Nové svetlo pre poznanie exercícií prinieslo aj štúdium iných spiritualít, kresťanských, aj nekresťanských. Pokrok v psychológii znamenal zhodnotenie intuície sv. Ignáca a prispel k vernému a zároveň náboženskému vyjadreniu premeny osobnosti, ku ktorej dochádza počas ignácovského pobudnutia v ústraní.
Prínosom Obnovy v Duchu Svätom v tejto oblasti je, že poskytuje „srdcu ignácovskej spirituality reálnosť a konkrétnosť“. Vďaka nej chápeme, že Boh môže a chce spolupracovať so svojimi stvoreniami priamo, že ľudská bytosť môže naozaj zakusovať, akým spôsobom sa to deje, že má možnosť postrehnúť zvrchovaný zámer Božej slobody vzhľadom na svoj život.
Obnova v Duchu Svätom vyzýva jezuitu k tomu, aby vnímal exercície novým spôsobom; jeho prístup k exercíciám je takto obohatený o novú duchovnú skúsenosť. Poznámky nadobudli pre mňa novú presvedčivosť, keďže som ako nikdy predtým pochopil zmysel a účinnosť prípravnej modlitby, prosieb a rozhovorov, význam kľúčových bodov exercícií, múdrosť statí o voľbe, o reforme života, o rozlišovaní duchov, o nadprirodzenej inšpirácii celého diela. Som presvedčený, že Obnova v Duchu Svätom prináša do života jezuitu také skúsenosti, ktoré zaväzujú dôkladnejšie študovať a využívať exercície.
Prinášať nový pohľad na svet
Dnes sa ocitáme v jednom z najdramatickejších momentov ľudských dejín. Problémy majú celosvetový rozsah, udalosti dostávajú rýchly spád, Cirkev sa celkom mení. Jezuita, ktorý skúsil silu Obnovy v Duchu Svätom, sa na udalosti pozerá novým zrakom a cíti sa povolaný obnoviť svoju predstavu o Cirkvi. Uvedomuje si, že ateizmus naberá mnohoraké podoby. Nejde už iba o popieranie Boha, ale aj o poverčivosť, o príťažlivosť všetkého, čo je skryté a tajomné, o vieru v magické sily, o neobmedzenú dôveru v sebarealizáciu, o poverčivé lipnutie na kultových obradoch, o prílišnú dôveru v ideológie. Človek sa často vrhá do zúfalého hľadania záchrany.
V tejto súvislosti je Obnova v Duchu Svätom niečo viac ako len modlitbové skupiny s ich spevmi so zdvihnutými rukami a s ich otvorenosťou pre charizmy. Obnova je prúd milosti, ktorá účinkuje na celom svete mnohorakým spôsobom. Je to Božia spásonosná vôľa, naliehavá, rozmanitá, prekvapujúca, túžiaca premeniť človeka tým, že mu dáva „nové srdce a nového duch“ (Ez 36,26).
Jezuita cíti, ako ho tento prúd strhuje. V ňom nemá miesto nijaký mudrc, rozdelený človek, taký, čo sa povyšuje pre svoje prirodzené kvality, ale iba taký, ktorý je pohýňaný zvnútra predstaviť ukrižovaného Krista a ukázať Ducha Svätého a jeho moc (porov. 1 Kor 1,10-23; 2,1-5).
Jezuita pozoruje, že táto Božia činnosť má svoj počiatok v moderných ľudských dejinách mimo Katolíckej cirkvi, v kaplnkách turíčnikov a v kostoloch protestantov. Zrodila sa v Cirkvi medzi laikmi. Začala sa šíriť od Božieho ľudu, až kým ju neprijali aj kňazi, biskupi a pápeži.
Sme mnohí jezuiti, čo sme spozorovali v tomto hnutí Božie znamenie a padli sme na kolená, aby na nás bratia laici položili ruky a poprosili Pána, aby nás ešte v hojnejšej miere naplnil svojím Duchom. Po mnohých rokoch od našej vysviacky položením rúk biskupa sme dostali pomazanie Ducha vďaka modlitbám a vkladaniu rúk Božieho ľudu.
Karl Rahner napísal, že kresťan Cirkvi zajtrajška bude mystikom, t. j. kresťanom, ktorý prežíva „pravú existenciálnu skúsenosť Boha“. Bude to kresťan, ktorý rastie „v spoločnej skúsenosti Ducha, v duchovno-bratskom spoločenstve, v spiritualite prežívanej v skupine“. Bude to kresťan, ktorý žije „novú ekleziológiu, v ktorej sa spoločne znášajú nedostatky a chyby Cirkvi“ (K. Rahner, Christsein in der Kirche der Zukunft, 1980).
Tieto charakteristické znaky sme už videli u kresťanov charizmatickej obnovy. Jezuita, ktorý s nimi spolupracuje, je pozvaný k účasti. Triumfalistická predstava Cirkvi a jej poslania vo svete sa už nezhoduje so skutočnosťou. Individualistická spiritualita žitá v ochranárskej cirkevnej štruktúre už neobstojí. Boží Duch nás chce premeniť pre tieto nové časy.
Napraviť intelektuálne znetvorenie
Väčšina z nás jezuitov bezpochyby trpí takýmto znetvorením, ktorého počiatok treba vidieť ešte v čase pred vstupom do Spoločnosti. Už ako deti a adolescenti sme boli formovaní v rámci západnej kultúry s jej grécko-latinským humanizmom, s jej racionalizmom, s jej encyklopedizmom, s jej vedátorstvom. Systém štúdií, skúšky, diplomy, profesionálne tituly viedli k nadhodnoteniu intelektu. Filozofická a teologická formácia v Spoločnosti len posilnila túto intelektualistickú tendenciu. Výsledkom bol jezuita síce s dobre formovaným intelektom, ale za cenu zanedbania iných ľudských kvalít.
Je na škodu ducha, že intelektualizmus znamená pre mnohých z nás bezpečnosť, istotu, bohatstvo, na čom nadmieru lipneme, lebo to pokladáme za oporu. Stáva sa z toho limitujúci činiteľ. Sme hatení v tom, čo je spontánne (z našej strany i zo strany iných). Rozvíjame svojho kritického ducha, ktorý nám stavia kritériá na posudzovanie iných a zároveň nám naháňa strach, že budú posudzovať nás.
Toto intelektuálne znetvorenie vtláča znamenie aj na náš spôsob chápania exercícií, keď sa viac spoliehame na ich presvedčivú logiu alebo na ich dynamiku, než na vplyv Ducha Svätého. Nevedomky tým kladieme prekážky Božiemu pôsobeniu v nás. Tieto prekážky sa dajú odstrániť iba rastom vo viere, ku ktorému sa dospieva modlitbou, bratskou pomocnou nápravou, očistou, ktorú uskutočňuje Boh. Jezuita sa ocitá pred tvrdou a neľahkou výzvou. Je však nevyhnutné pustiť sa touto úzkou cestou, kde človek pocíti chudobu a neprítomnosť svojich predchádzajúcich istôt.
Opustiť Spoločnosť?
Prekvapujúca otázka. Myslím však, že ju treba celkom otvorene položiť, lebo sa môže pred jezuitom vynoriť, keď objaví nový, taký bohatý duchovný svet, takže sa môže zdať jeho povolaniu cudzí. Navyše ide o svet príťažlivý, s bohatou možnosťou nadväzovania kontaktov s ľuďmi, ktorí sú spravidla nositeľmi citového obohatenia, čo vo svojej komunite niekedy nenachádza. Karl Rahner napísal, že „jezuitská poslušnosť je zahrnutá do bratskej komunity, vyhradenej bratským úlohám, čo si vyžaduje určité zrieknutie sa tepla domova“ (K. Rahner: Rozhovory Ignáca z Loyoly s jezuitmi dneška, 1983).
Všimol som si u niektorých rehoľníkov, že boli v pokušení oslobodiť sa od štruktúr svojich rehoľných spoločností, aby sa mohli bez prekážok oddať apoštolátu Obnovy v Duchu Svätom. Z inej stránky bezprostredná skúsenosť Boha, skúsenosť, že Boh je stále taký a zakaždým mocnejší, relativizuje všetko, čo je ľudské a prechodné. Možno sa u niektorých rehoľníkov táto relativizácia mení na odpor voči prehnanému kultu ich kongregácie, s jej históriou a pravidlami.
Aj živý kontakt s laickými veriacimi, ktorí vedú vo svete život mimoriadnej veľkodušnosti voči Bohu, môže rehoľníkom a rehoľníčkam vnuknúť, že opustenie svojej rehoľnej spoločnosti by mohlo byť prvým krokom k úplnému zasväteniu sa do služby Obnovy v Duchu Svätom. Pozoroval som toto pokušenie u iných. Výzva ma však v skutočnosti hlbší zmysel: byť hodnoverný vo svojom povolaní.
Ak ma Boh naozaj povolal do Spoločnosti Ježišovej, toto povolanie sa potvrdí a prehĺbi tým viac, čím viac budem rásť v Duchu obnovy, v zmysle čoraz plnšieho sebadarovania Bohu. Ak moje povolanie k rehoľnému životu nebolo hodnoverné od základu, alebo ak je moje nadšenie pre Obnovu v Duchu Svätom pomiešané s prvkami vlastného egoizmu, potom je jasné, že „moje“ povolanie je v nebezpečenstve. Je potrebné rozpoznať, aká je Božia vôľa so mnou, aby môj život bol úprimnou odpoveďou Bohu. Pre mňa osobne bola charizmatická obnova skutočnou záplavou milostí, najbohatšou i najnáročnejšou v mojom živote ako jezuitu. Upevnila ma v mojom povolaní. Výzvy, ktoré som naznačil, sú odrazom prijatých milostí.
Carlos Aldunate SJ
Pridaj komentár