(3. pôstna nedeľa, 28. februára 2016) – Minulý týždeň sme hovorili o príčinách dnešnej krízy, o dôvodoch pre pôst a teraz sa zameriame na niekoľko užitočných poznámok ohľadom pôstu; poznámok, ktoré nám môžu pomôcť overiť správnosť našich postojov, ak sme sa pre pôst rozhodli. Pozrime sa na niektoré postoje, ktoré by sa mohli stať nebezpečenstvom v správnom chápaní a prežívaní pôstu.
Prvým rizikom je postoj, ktorý sa stáva negáciou života. Hrozí nám vtedy, ak si nič nedoprajeme napríklad preto, že niekto vo svete má ešte menej ako my a tak stále skúmame, či by sme ešte nemohli niečo ušetriť, niečo si odriecť, niečoho sa vzdať. Takýto človek si stále niečo odrieka, len aby druhým pomáhal. To by bolo samo o sebe dobré, no niekedy sa stane, že napríklad Afričan, pre ktorého si zdanlivo všetko odriekame, si dopraje pivo a my sme z toho celí sklamaní. Naše odriekanie sa zvrhlo na negatívny postoj k životu, na hrdosť na seba, koľko si toho dokážeme odriecť, ktorý už neponecháva voľný priestor pre slávenie sviatkov a druhých oberá o slobodu, meria ich stále viac mierou vlastného odriekania, až nakoniec im nič nedopraje.
Ďalším nebezpečím je negatívny postoj k telu. Totiž pôst sa môže ľahko zvrhnúť v mentálnu anorexiu alebo bulímiu, teda psychickú a ťažko liečiteľnú chorobu. V pozadí týchto chorôb je často odmietanie vlastnej telesnosti a sexuality. Človek odmieta svoje telo také, ako ho Boh stvoril. Takúto vzburu voči Bohu však chorý nevidí, ak svoj pôst motivuje čisto nábožensky. Pri zdravom pôste nikdy nesmie ísť o odmietanie alebo podcenovanie našich základných telesných potrieb.
Ďalším rizikom je strach, ktorý sprevádza pôst. Mnohí ľudia sa stránia rozličných jedál len preto, že sa boja, že by mohli zjesť niečo škodlivé. Čítajú knihy o zdravej výžive, snažia sa o racionálnu výživu, no málokedy si všimnú, že sa stávajú otrokmi len vlastných predstáv o zdravej výžive. Mnohí sa takouto propagáciou aj živia, napríklad médiá, ktoré často zneužívajú túto dnes populárnu tému. Samozrejme, že si máme dávať pozor na to, ako sa stravujeme – všeobecne je známe, že dnes prijímame v strave príliš veľa živočíšnych bielkovín (nadmernou konzumáciou mäsa) a uhľohydrátov (v priemyselnom cukre a v sladkostiach), ktoré spôsobujú mnohé tzv. civilizačné choroby. Inými slovami, pôst je na mieste. Avšak ten, kto úzkostlivo vyhľadáva len tzv. zdravotne nezávadnú stravu, kto sa postí so strachom, že by mohol zjesť niečo škodlivé, tomu pôst skutočne neprospeje. Veď nakoniec v zdravom organizme je vždy dostatok látok, aby sa vysporiadal aj s prípadnými škodlivinami.
Tento strach pred škodlivinami v potrave, dnes taký rozšírený, možno porovnať s antickým strachom z démonov. Pre antického človeka boli totiž určité potraviny podsadnuté démonmi, a preto sa ich bolo nutné vystríhať. Dnes nám veda sprostredkuje veľa informácii o našej strave, ale v podstate sa deje to isté, čo v antike, kde prakticky už neexistovala potravina, o ktorej by nejaká škola netvrdila, že je démonicky infikovaná. V oboch prípadoch je však strach väčší než skutočnosť. Čím úzkostlivejšie sa pozerám na stravu, tým je pre mňa škodlivejšia. Pretože démoni do nás vstupujú – ako hovorievali starí mnísi – skôr našimi myšlienkami, teda našim úzkostlivým uvažovaním, než potravou. A niekedy paradoxne, čím viac sa staráme o čistotu potravy, tým sme menej zdraví. Cirkev sa počas svojich dejín vždy stavala proti rozlišovaniu na čisté a nečisté potraviny. Vždy vychádzala z toho, že všetky potraviny stvoril Boh a preto sú dobré. Vedela však, ako účinkujú určité jedlá na telo a dušu človeka. A tieto poznatky sa odrazili aj v jej pôstnej praxi. Vždy však odmietala považovať niektoré jedlá za nedovolené, nečisté, či démonické.
Dôležitým kritériom správnosti pôstu je naša skutočná premena, naše obrátenie. A k tomu môže dôjsť len vtedy, keď – ako Pán Ježiš hovorí – je náš pôst spojený s modlitbou a almužnou. Pôst by nás mal robiť láskavejšími a milosrdnejšími voči druhým, citlivejšími na ich potreby. Ak to tak nie je, ak sa naopak správam voči iným tvrdo, ak sa napríklad pristihnem pri tom, že si všímam ľudí, ako veľa jedia a tento fakt ma uvádza to tvrdého posudzovania, prípadne vyvyšovania sa, to znamená, že môj pôst nie je správny, lebo je nedostatočne spojený s modlitbou a s duchom lásky, prejavujúcim sa ochotou podeliť sa, ochotou k tvorivej činnosti pre dobro iných.
A ako by mohol vyzerať náš pôst? Mnohí odporúčajú prežiť štyridsaťdňový pôst zrieknutím sa mäsa a vína; takto prežívali kresťania pôst počas celých dejín Cirkvi. Dnes mnohí vstupujú do pôstu napríklad aj s tým, že sa zriekajú fajčenia, kávy, televízie, zbytočného nakupovania, čo môže byť tiež vhodnou formou pôstu.
Pre tých, ktorí chcú naozaj veľkoryso a odhodlane vstúpiť do pôstu, bude iste vhodnou formou pôst o chlebe a o vode, prípadne len o vode v každú stredu a piatok, v deň zatknutia a ukrižovania Krista. Je to iste vynikajúca forma pôstu, avšak pozor, aby bol takýto pôst intenzívne sprevádzaný modlitbou a duchom almužny. Duchovní otcovia odporúčajú, že ak sa odvážime k odvážnejším formám pôstu, nikdy by sme to nemali robiť bez vedomia duchovného sprevádzania kňaza, prípadne lekára.
Je tiež možné, že u niektorých ľudí vyvoláme svojim pôstom agresiu, hnev či odpor. Mnohých totiž náš pôst zneistí, keďže sú konfrontovaní so svojimi tienistými stránkami a svoje tiene budú do nás projektovať. Z našej strany však nesmieme ich agresiu len tak lacno odbiť, ako by bola len ich problémom. Je potrebné si všimnúť, čo ich skutočne provokuje. Či v tom z našej strany nie je napr. pýcha, alebo túžba zapáčiť sa, či vyniknúť, či niečo podobné. Starí mnísi hovorievali, že keď sa postíme, nemáme robiť veľa hluku, lebo to začujú démoni a náš pôst nám pokazia. V každom prípade, ľudia okolo nás by nemali spozorovať, že sa postíme, skôr by si mali na nás všimnúť zmenu v našom správaní k nim, v našich postojoch, v kvalite našej lásky.
Pridaj komentár