(4. pôstna nedeľa, 11. 3. 2018) – Drahí bratia a sestry, možno aj vy oceňujete, že deň sa nám predlžuje, že už máme viac svetla, a že konečne po tuhej zime posledných týždňov, tento týždeň sme konečne zakúsili už aj hrejivé lúče teplejšieho slnka. Pomaličky prichádza jar, a s ňou aj viac svetla a viac slnka do nášho života, a máme z toho radosť.

Dnes sa so symbolikou svetla a tmy stretávame aj v čítaniach. Výslovne o tom hovorí Pán Ježiš pri stretnutí s Nikodémom. Sám seba označuje ako svetlo, ktoré prišlo na svet. Jedným dychom však hovorí, že ľudia milujú radšej tmu ako svetlo. – Vo tme sa totiž dá robiť všeličo tak, aby o tom nevedeli ostatní. Dá sa všeličo utajiť. Vo tme, v skytosti pracujú aj zlodeji.

Oveľa horšia je však duchovná tma.  Počuli sme o nej v prvom čítaní. Druhá kniha kroník hovorí o tom, že celý Izraelský národ upadol do takejto tmy. Boh im posielal svetlá v podobe prorokov, aby ich napomínali, píše sa, že mu ich bolo ľúto. Pokúšal sa ich zachrániť, no oni prorokov nepočúvali, ba prenasledovali ich a zabíjali, aby mohli nerušene pokračovať vo svojom spôsobe života.

Myslím, že všetci poznáme slovný zvrat „potemkinove dediny“. Ide o to, že knieža Potemkin, aby oklamal ruskú cárovnú dal postaviť domy a budovy z papiera a zďaleka vyzerali ako naozaj. Cárovnej to údajne stačilo. Toto nám však pripomína dôležitú pravdu: pohľad zďaleka ľahko oklame. Okrem toho nás to vedie k zamysleniu, či tiež niekedy nestaviame potemkinove dediny.

Keď som v minulosti študoval v Ríme psychológiu so zameraním na spirituálnu formáciu, často sme o tejto skutočnosti tiež hovorili: je možné to vyjadriť aj slovami ako dobro reálne a dobro zdanlivé. Dobro, ktoré je dobrom samo o sebe a druhé dobro, ktoré sa tiež môže podobať na dobro, ale je poznačené nedobrými, sebeckými či zištnými motiváciami, a preto hovoríme len o dobro zdanlivom, ktoré však vo svetle pravdy neobstojí.

Ťažko v tejto chvíli neobrátiť zrak k súčasnosti a nespýtať sa čo to žijeme my teraz. Niekedy sa možno zdá, že žijeme v spoločnosti s pevne vybudovanými štruktúrami a inštitúciami, ktoré predstavujú pevné múry mesta. Inokedy sa nám však môže zdať, že v týchto zdanlivo pevných štruktúrach nie je opravdivého ducha, že sú to len zdanlivé múry, ako „Potemkinové dediny“.

Dobre je všimnúť si dejiny vyvoleného národa a zbadáme tam zaujímavý jav: Izrael nepotreboval žiadne obranné valy pokiaľ bol verný Pánovi. Po púšti putoval ako novorodenec, ako šteniatko, ktoré sa nevie brániť pred pazúrmi dravcov, ale ani to nebolo treba, pretože Pán bol jeho ochranou, Pán bol jeho pastierom, ako strážca sa utáboril anjel Pána okolo bohabojných. Nebolo treba múrov, pretože bolo pevné vnútro. A naopak. Vždy keď sa duch vytratil, budovali sa vonkajšie opevnenia a navonok boli také silné a pevné, ibaže už nemali vlastne čo brániť. Nakoniec vždy padli.

Niečo podobné sa stalo aj v časoch Pána Ježiša. On prišiel ako svetlo, aby nám ukázal cestu. Mnohí, ktorí ho tak netrpezlivo očakávali, ho však neprijali. Odmietli ho. Nikodém bol výnimka z farizejov. Aj v tejto nočnej návšteve je symbolika – Nikodém, ako jeden z tých, ktorí zostávali vo tme, prišiel za tmy za Ježišom, aby našiel svetlo.

Presne takisto je to aj s človekom. Každý z nás žije vo tme a na svetlo sa môžeme dostať vtedy, keď počúva Boží hlas. Pôst je veľmi dobrou príležitosťou na to, aby sme obnovili svoj vzťah k Pánu Bohu, aby sme konali viacej „skutkov v Bohu“, aby som použil slová Pána Ježiša z evanjelia. Teda aby sme sa v pravde pozreli na seba, na svoje vnútro, a urobili tam zmeny k lepšiemu. A tiež využívali duchovné zbrane a bojovali s nimi proti zlu v spoločnosti.

Mnohí svätí sa zvykli modlievať alebo obetovať rôzne skutky za obrátenie hriešnikov. V životopise sv. Terézie z Lisieux sa spomína, že ona už ako dieťa konala rôzne skutky kajúcnosti len preto, aby sa hriešnici obrátili. Raz sa dopočula, že odsúdili na smrť jedného zločinca, ktorý bol tvrdej povahy, v Boha síce veril, ale nechcel uznať svoje zločiny a neľutoval ich. Malá Terezka si povedala, že sa bude za neho modliť. Tak aj urobila, mnoho obetovala za obrátenie jeho duše. Keď potom po poprave čítali doma noviny, bola v nich aj správa, že keď v deň smrti prišli po neho do cely, z ničoho nič zobral kňazovi, ktorý tam tiež bol, z rúk kríž a pobozkal ho na znak toho, že mu je to všetko ľúto. Terezka potom ďakovala Pánu Bohu, že aj tento zločinec predsa len našiel svetlo a oľutoval svoj hriech.

Milí bratia a sestry, všetci sme nejakým spôsobom zhrešili, urobili zločin voči Pánu Bohu. Tieto dni máme na to, aby sme spoznali svoje poklesky a úprimne sa z nich vyznali. Pán Boh nám ponúka svoje svetlo. Nebojme sa ho prijať, nebojme sa odhaliť svoje vnútro, nech je tam čokoľvek. Niekedy je to nepríjemné, keď nás vo tme zrazu ožiari svetlo. Ale na druhej strane je to pre nás zachraňujúce. Blížia sa nám dni, keď budeme viac myslieť na zmierenie s Bohom. Dajme si záležať na tom, aby sme skutočne to svetlo prijali. Amen.

(Príhovor inšpirovaný homíliami vdp. Michala Mastného a vdp. Mariana Bublinca).