Na prvý pohľad sa zdá, že emotívny svet spôsobuje v ľudskom živote viac ťažkostí než osohu. Hlavne ak myslíme na negatívne pocity ako sú: hnev, zlosť, strach, úzkosť či pocit hanby. To, čo najviac spôsobuje strach z týchto negatívnych emócií je ich invazívny a absolutizujúci charakter. Stačí si spomenúť napríklad na chvíle, keď nás zachvátia pocity smútku, kedy sa nám celý svet zdá čiernym a ťažkým, alebo keď nami lomcujú pocity hnevu a tendencií ublížiť niekomu, až do takej miery, že sa sami zľakneme a pýtame sa samých seba: ako je možné, že aj vo mne sú takéto pocity a myšlienky? Alebo stačí, keď nás náš priateľ sklame a v tom istom okamihu sa nám celá skutočnosť zahmlie a sme schopní čítať celý dlhoročný vzťah len cez optiku tohto okamihu a nevidieť viac nič iné, pekné a pozitívne, čo sme v tomto vzťahu v minulosti prežili.
Ďalším dôvodom strachu či nedôvery voči emotívnemu svetu v nás je ich nepredvídateľnosť.
Jeden deň sme plní radosti a na druhý deň ostane v nás iba smútok, pričom nevidíme príčinu a dôvod. Ak túžime po živote stabilnom, pravidelnom, výkonnom a pokojnom či šťastnom, potom svet emócií bude pre nás určite ohrozujúcim. Podľa talianskeho jezuitu, filozofa a psychológa, Cucciho, je práve tento „vyrušujúci“ aspekt, taký charakteristický pre náš emotívny svet, je dôvodom, prečo „niektoré duchovné prúdy, ako je budhizmus a niektoré filozofie ako je stoicizmus a novo platonizmus, sledujú ako svoj cieľ potlačiť alebo aspoň ´uspať´ emotívny svet kvôli tomu, aby ich tento nevyrušoval a neohrozoval.“[1]
Iným z charakteristickejších prejavov emotívneho sveta, ktorý ho však neuľahčuje nášmu racionálnemu pochopeniu, je jeho symbolickosť. Práve symbol totiž dokáže prostredníctvom jediného slova v nás koncentrovať emotívnu energiu komplexu rozličných zážitkov a významov, čo v nás spôsobuje základný emotívny postoj príťažlivosti alebo odpudivosti. Spomeňme napríklad len základné symboly ukryté v slovách „otec“ či „matka“ – koľko energie a významov je v nich skrytých, od spomienok na bolesť, sklamanie, či pocity viny, strachu, hnevu, radosti alebo dojímavej nostalgie. Keď sa v istých určitých situáciách nášho života prejavia vo svojej plnej sile, cítime, ako veľmi sme nimi pohltení a strácame schopnosť pokojného a objektívneho uvažovania.
Je pochopiteľné, že celá táto komplexnosť, zložitosť a neprehľadnosť emotívneho sveta v nás často vzbudzuje túžbu eliminovať ho z nášho života, izolovať, nevšímať si ho, poprieť ho. Je však zaujímavým paradoxom ľudskej prirodzenosti, že čím viac sa usilujeme naše pocity poprieť, tým väčšou silou a intenzitou sa prejavia. To značí, že pocity patria k ľudskému životu a nemožno ich eliminovať a poprieť, podobne ako o tom hovorí M. Twain jednej zo svojich poviedok, kde opisuje psa, ktorý ma na chvoste uviazaný hrniec. Čím viac chce pes uniknúť hrmotu hrnca pri jeho pohybe, čím viac a rýchlejšie beží, tým viac je hrmot počuť. Podobne je to aj s našim emotívnym svetom, kto sa mu chce vyhnúť, ešte viac ho pocíti, a ak sa mu aj podarí izolovať emócie, takže ho nerušia, tak zároveň tieto potlačené pocity pocíti skrze svoje telo, či už bolesťou žalúdka, hlavy či inými psychosomatickými prejavmi a chorobami. Sigmund Freud považoval potlačenie či popretie emócií za prejav tzv. „primitívnych obranných mechanizmov“, ktoré sú normálne pre dieťa v útlom veku alebo aj v živote človeka, ktorý sa ocitne v hraničných situáciách ohrozenia. Keď však tieto obranné mechanizmy človek používa v bežnom živote, môžu ho viesť k ochudobneniu a ku skresleniu jeho vnímania vonkajšieho sveta, čo ak trvá dlhší čas, tak môže viesť k poruche osobnosti či dokonca k narušeniu psychotického charakteru. O skutočnosti, že život bez ľudských emócií je viditeľne handikapovaný, svedčia tie osoby, ktorým či už na základe nehody alebo chirurgického zákroku, nazývaného „lobotomizácia“, boli odstránené tie mozgové časti, ktoré riadia emotívny svet. Život takýchto ľudí sa nestal vyrovnanejším a šťastnejším, ale naopak, vytratila sa z neho chuť, vôňa a farby života, čo malo za následok vážne narušenie aj ich sociálneho života. Miesto pocitov v ľudskom živote je teda dôležité a nenahraditeľné. Výstižne sa o nich vyjadruje Bernard Lonergan:
„Pocity poskytujú nášmu vedomiu svoju silu, hmotu, svoju prítomnosť, energiu a silu. Bez nich naše poznanie a rozhodovanie by sa stali krehkými ako papier. Predstavujú v nás naše túžby a naše úzkosti, našu nádej a beznádej, naše radosti a naše bolesti, náš entuziazmus a našu nevôľu, našu sebaúctu a naše pohŕdanie, našu dôveru a našu nedôveru, našu lásku a našu nenávisť, našu nežnosť a našu zlosť, náš obdiv, úžas a úctu, náš strach, hrôzu a teror. Toto všetko v našom vnútornom svete mu sprostredkuje zmysel, pričom mu dáva svoju váhu a dynamizmus.“[2]
(Úryvok z knihy: Psychológia a spiritualita. Základné psychologické aspekty duchovného života).
[1] Cucci G., La forza della debolezza, (Sila slabosti), s. 75.
[2] Lonergan B.J.F., Il metodo in teologia, (Metóda v teológii), s. 52 – 53.
Pridaj komentár