Prečo sú kňazské povolania v súčasnosti v hlbokej kríze?

(4. veľkonočná nedeľa, 17. apríla, 2016) – Dnes máme nedeľu Dobrého Pastiera, ktorá sa nazýva aj nedeľou duchovných povolaní. Je to čas na zamyslenie nad duchovnými povolaniami, a myslím si, že prvý krok, ktorý je na mieste urobiť, bude hľadanie príčin krízy, ktorá zachvátila dnes celú západnú spoločnosť, a aj Slovensko. Kňazských a rehoľných povolaní stále ubúda, prakticky už asi 15 rokov. Táto otázka je nástojčivá aj v zmysle slov Sv. Jána Vianney, ktorý sa raz vyjadril: „Zoberte ľuďom kňaza a budú sa klaňať zvieratám.“ – Možno povedať, že kríza duchovných povolaní, úzko potom súvisí aj s krízou života, (keď si pomyslíme, že často sa dnes veci, ktoré boli pred niekoľkými rokmi považované za choré, dnes vnímajú ako normálne – napr. uzákonenie homosexuálnych manželstiev a ich možnosť adopcie detí. a pod.)

Kde sú príčiny? 

1. Na druhý deň, po napísaní a uverejnení tohto príhovoru som si uvedomil ešte na jeden závažný dôvod, prečo sú dnešné kňazské povolania v kríze, veľký podiel natom má určite aj náš život, život kňazov, asi nie je dosť príťažlivý a presvedčivý, nehovoriac o mnohých škandáloch v západnom svete posledných 50 rokov. – Na druhej strane, je tiež pravdou, že Cirkev prechádza v dnešnom svete nesmierne silným očisťujúcim procesom a v porovnaní s minulosťou, mnohokrát vydáva naozaj autentickejšie svedectvo viery a života v Kristovi. Keď sa pozrieme do histórie, kňazi boli vždy hriešni ľudia, o nič menej ako dnes, ale aj napriek tomu, povolania ku kňazstvu nechýbali. Dôvody tejto krízy teda je potrebné hľadať aj inde.
2. Kríza povolaní úzko súvisí s krízou rodiny. Tradičný manželský zväzok muža a ženy je dnes pod silnou paľbou, podobne aj viacčlenná rodina je pre mnohých, z pohľadu pohodlia a materialisticko-hedonistickej spoločnosti, len výsmechom. A keďže sa rodí menej detí, je prirodzené, že sa to prejavuje aj v kňazských povolaniach. Iné bolo, keď sa napr. v minulosti na kňazskú cestu vydal môj strýko Augustín, ktorý bol posledný zo siedmich detí. Rodičia i celá rodina ho od začiatku v povolaní podporovali. Iné to ale bolo v mojom osobnom prípade, keď som mal len jednu staršiu sestru. Rodičom bolo ľúto, že ich rod nebude pokračovať, že sa nebudú môcť starať o mnoho vnukov a vnučiek a tak sa mi podpory pri rozhodovaní ku kňazstvu nedostalo, naopak. Ale vďaka Bohu som tu, kde som. Podobnú situáciu si uvedomujem aj dnes v mnohých rodinách. Ľudia prirodzene nie sú naklonení k tomu, aby sa ich deti vydali na cestu kňazského alebo rehoľného života. V rodinách dnes sa skôr neprežíva ako prežíva pozitívna atmosféra, ktorá by podporovala dieťa pri takomto rozhodovaní. V minulosti, naši starí rodičia považovali kňazstvo za veľký dar od Boha pre celú rodinu, modlili sa za to, aby Pán obdaril rodinu takýmto povolaním. Dnes sa však zdá, že to všetko je už len minulosťou a našej generácii to nič nevraví. – A možno niekde tu sa začína aj kríza kňazských a rehoľných povolaní a bude dobre sa nad tým zamyslieť.
3. Kríza záväzku. Tá sa prejavuje vo všetkých formách života: nielen v rehoľnom, alebo kňazskom stave, ale napríklad aj v manželstve. Mladí ľudia majú dnes často strach zo záväzku. Americký psychiater Gerog Serba vysvetľuje pôvod tohto strachu tým, že za posledné roky sa veľmi zmenila urbanistika našich miest, na veľkých sídliskách zavládla anonymita a internetová komunikácia nemôže nahradiť istotu a vrúcnosť opravdivej ľudskej komunikácie. Tá sa stala povrchnou, ľudia sa odcudzili a stali sa psychicky slabšími, majú ťažkosti s psychickou záťažou vychádzajúcou z nároku hlbokého a trvalého vzťahu. Majú strach zo záväzku.
4. Materialisticko-hedonistická spoločnosť. Zdá sa, že celá západná spoločnosť sa stala veľmi materialistickou a konzumnou. Finančný zisk a profit sa stal akoby tou šelmou z apokalypsy, ktorej sa bude klaňať na konci čias celý svet. Ľudia na život často pozerajú len cez okuliare výhod, zárobku, profitu a finančného zisku. Dať zadarmo, a pritom veľkodušne, obetovať sa a obetovať život pre ideály večného života, dnes jednoducho neletí.
5. Tiež mediálna atmosféra, v ktorej žijeme, je negatívne naladená voči Cirkvi a osobitne voči kňazom.  Často je zaujímavejší titulok o afére nejakého kňaza ako titulok o kňazovi, ktorý prežil život vernej služby.
6. Postoj veriacich ku kňazovi. – Problémom je aj to, že dnešný človek, a možno aj my sami, sa často pozeráme na kňaza čisto ľudskými očami. Ak je kňaz veľmi mladý, hovoria: je neskúsený, nerozumie životu! Ak je starý, hovoria: je najvyšší čas, aby odišiel do penzie. Ak je starostlivý a dôsledný, hovoria: je večne nespokojný. Ak je mäkký, povedia: ten nevie urobiť poriadok. Ak ostáva doma, hovoria: nevenuje sa ľuďom, nikam nejde, je uzavretý, nespoločenský, nehľadá stratené ovečky. Ak naopak pracuje s mládežou, venuje sa ľuďom, organizuje, povedia: nemá na nás čas, nikdy nie je doma, mal by nám byť k dispozícii 24 hodín denne! Ak ide oblečený v civile, hovoria: je to sveták. Ak si oblečie reverendu, hovoria: je konzervatívny a spiatočnícky. Ak organizuje, rekonštruuje, robí zbierky, hovoria: je chamtivý, na peniaze, rozhadzuje. Ak neorganizuje, hovoria: farnosť je mŕtva. – V takomto chápaní duchovného stavu chýba viera a naopak, v očakávaniach chýba ľudskosť a láska. Problémom je, že ak sa takéto negativistické vnímanie kňazského stavu stane súčasťou nášho myslenia, potom ak by aj mladý človek začal uvažovať o kňazskom povolaní, takáto nežičlivá atmosféra mu nedovolí, aby sa v ňom rozvinulo. Určite je teda na mieste otázka, ako sa my sami vyjadrujeme v našich rodinách o kňazstve a kňazoch.

Briege McKenna, Írka o tom píše vo svojej knihe: Zázraky sa dejú: „V šesťdesiatych rokoch sa pod vplyvom Druhého vati­kánskeho koncilu v Cirkvi udialo mnoho zmien. Tieto zmeny mali dramatický dopad na kňazstvo. Až donedávna bol kňaz postavený na piedestál a my sme ho odtiaľ ne­chceli pustiť, pretože tak to bolo pre nás bezpečné a po­hodlné. Nechceli sme, aby zostúpil, lebo to by znamenalo, že by sme ďalej nemohli zostať ľahostajnými a pasívnymi.

Kňaz bol ľuďom vzdialený už tým, že často bol jediným učeným človekom v spoločnosti. Ľudia ho vyhľadávali, keď niečo potrebovali. Verili, že je vyvolený Boží muž. V posledných desaťročiach sme sa síce ku kňazom pri­blížili, ale stratili sme k nim potrebnú úctu. Začali sme ich slobodne kritizovať, nastali zmätky a mnohí kňazi opustili svoju dráhu. Na počiatku mojej služby, začiatkom sedem­desiatych rokov, aj ja som bola veľmi kritická a ostro som posudzovala isté postoje a názory duchovenstva. Raz, keď som v kaplnke rozmýšľala o týchto problémoch, spýtala som sa Pána: „Čo je vlastne zlé s kňazstvom?“

Okamžite mi prišla odpoveď: „Ako to – čo je zlé s kňazstvom? Dal som vám niekedy dar, ktorý by nebol dokonalý? A čo ste spravili vy, ako ste mi poďakovali za tento dar, ktorý sa dotýka vášho života a celého ľudstva?“

           Pán mi dal najavo, že nemôžem jednoducho sedieť a kritizovať kňazov. Vo sviatosti kňazstva kňaz hovorí áno Bo­hu, aby mohol byť kňazom pre mňa, pre teba, pre každého z nás. – Prichytila som sa, ako plačem, keď som pochopila, čo znamená byť vysvätený za kňaza. Mala som pocit, že každý v nebi – Mária, anjeli a všetci svätí – chvália Božiu vernosť, s ktorou si v každej dobe povoláva mužov, aby im dal moc, ktorá by ho sprítomňovala jeho ľudu. Cez túto skúsenosť som lepšie porozumela kňazstvu. Získala som novú lásku a hlbokú úctu k tejto sviatosti. Po­chopila som, že kňazstvo nie je niečo, čoho sa môžeme zmocniť ľudskými prostriedkami. Je to dar, ktorý nemôže dostať každý. To nemá nič spoločné s rovnoprávnosťou. Je to ako s každým darom. Dar si nemôžeme vynútiť alebo vyžadovať. Dar je darovaný. Boh nám dáva dar kňazstva zo svojej šted­rosti. Dáva svoju moc ľuďom, aby nás nasýtil Chlebom ži­vota.

           Boh mi ukázal, že nastáva čas, keď rodiny už viac nebudú vidieť kňazstvo ako dar, ktorý by si priali pre svojich synov. Ľudia si vytvoria prostredie oddelené od Boha, pohanské a materialistické, ktoré uznáva len múdrosť tohto sveta. Takéto prostredie zabráni mladým mužom, ktorí dostanú semienko kňazského povolania, odpovedať na Božie vola­nie. Semeno bude v nich driemať. Nezačujú volanie udu­sené materializmom a rodičovskou apatiou.

           Tam, kde veriaci nebudú chrániť kňazstvo pred neustály­mi útokmi a sami si ho nebudú vážiť, kňazstvo vyhynie. Vymrie nie preto, že by nám Boh viac nedával dar kňazstva, ale preto, že my ho odmietame. Pretože ho nechceme a dávame prednosť vlažnému náboženstvu a falošným bo­hom materializmu. Uvedomila som si tiež, že veľa zla narobia klebety a kriti­ka. Sú ako drevo na oheň. Problémy, ktoré majú niektorí kňazi, sú dostatočne vážne, ale mnohí katolíci ich ešte zväčšujú a škandalizujú tým, že ich rozširujú v rodinách a medzi priateľmi. Tak len nahrávajú plánom Zlého, ktorý chce zničiť posvätný dar kňazstva. Ich postoj len zväčšuje ťažkosti kňazov, ktorí bojujú s hriechom vo svojom živote. Cítila som, ako mi Pán hovorí: „Chcem, aby si išla do sve­ta a povedala ľuďom, že kňazstvo je dar pre nich, aby sa mohli nasýtiť a posilniť. Chcem od teba, aby si ich vyzývala modlitbe za kňazov, k láske ku kňazom a k úcte k tejto sviatosti. Keď môj ľud bude kňazstvo milovať, vážiť si ho a bude zaň vďačný, kňazské povolania budú prekvitať. Pre mladého muža bude radosťou povedať svoje áno tomuto povolaniu, pretože bude mať podporu svojej rodiny a svojho spoločenstva.“  – Aj v 20. storočí nám Boh ustavične dáva dar kňazstva. Uvedomila som si, aké veľmi potrebné je modliť sa za kňazov, aby boli skutočne mužmi viery.“

Nuž prosme, aby Pán povolal niektorých z vašich detí ku kňazskému alebo rehoľnému životu. Prosme tiež o odvahu, aby ste vy, ako rodičia, takéto volanie Božie dokázali vo vašich deťoch rozpoznať a tiež podporiť. Prosme, aby si Pán povolal do kňazského alebo rehoľného života aj niektorého z týchto takmer 30-tich chlapcov, z bielej „anjelskej légie“, žeby sa konečne aj jezuitom stal niekto, kto by bol skutočne z Piešťan.

Zdielať na

Facebook

0

Twitter

Tumblr

0

Linkedin