Už z toho, čo bolo doteraz povedané, je zrejmé, že svet pocitov zohráva dôležité a nenahraditeľné miesto v ľudskom živote a určite aj v jeho duchovnej dimenzii. Veď ak sa začítame do knihy žalmov, vzťah toho, kto sa modlí k Bohu je vyjadrený podstatne v termínoch vyjadrujúcich rozličné pocity: strach, úzkosť, hnev, radosť, vďačnosť sú vyjadrené modlitbou chvály a vďačnosti, prosby o ochranu a požehnanie.
Svätý Ignác vo svojich Duchovných cvičeniach takisto považoval úlohu pocitov za veľmi dôležitú, čo naznačuje hneď v úvode, v druhej poznámke, kde píše: „lebo nie mnoho vedomostí nasycuje a uspokojuje dušu, ale vnútorné precítenie a vychutnávanie vecí“.[1]
Sv. Ignác zdôrazňuje význam pocitov a zmyslového vnímania v modlitbe aj v časti, keď vedie toho, kto sa modlí k tzv. „aplikácii zmyslov“, napríklad v kontemlácii o Ježišovom narodení v betlehemskej maštali:
„Prvý bod. Vidieť očami obrazotvornosti, rozjímať a nazerať podrobne zvlášť na ich okolnosti a vyťažiť z toho pohľadu nejaký osoh. Druhý bod. Počúvať, čo hovoria alebo môžu hovoriť a aplikovať to na seba a vyťažiť z toho nejaký osoh. Tretí bod. Ovoniavať a ochutnávať čuchom a chuťou nekonečnú ľúbeznosť a sladkosť božstva, duše a jej čností a všetkého podľa osoby, na ktorú nazeráme. Potom to obrátiť na seba a vyťažiť z toho nejaký osoh. Štvrtý bod. Dotýkať sa hmatom, ako napr. objímať a bozkávať miesta, kde tie osoby kráčajú a sedia, usilujúc sa vždy z toho vyťažiť nejaký osoh.“[2]
Aj v ďalších usmerneniach sv. Ignáca v jeho Duchovných cvičeniach môžeme nájsť pokyny, ktoré vedú exercitanta k prehĺbenému zmyslovému vnímaniu a tým k prebudeniu jeho emotívnej dimenzie, načo poukazuje napríklad štvrtá poznámka pre druhý týždeň duchovných cvičení: „Natoľko treba zachovávať predpisy o tme a o svetle a využívať príjemné alebo nepriaznivé počasie, nakoľko exercitantovi to môže osožiť a byť na pomoci, aby našiel to, po čom túži“.[3] Možno povedať, že všetky tieto poznámky sv. Ignáca smerujú k dosiahnutiu skúsenosti, ktorá je výrazom celistvosti ľudskej osoby, na rovine intelektuálnej, vôľovej ako aj pocitovej, a ktorá sa v tejto harmónii vo svojej celistvosti, integrite otvára voči božiemu pôsobeniu.
Pokiaľ ide o vzťah psychológie a duchovného života vzhľadom na svet pocitov, dôležitou oblasťou je skutočnosť, ktorá sa zrodila v psychoanalytickom kontexte s názvom „transference – prenos“ a ktorá zohráva významnú úlohu aj v duchovnom vedení, sprevádzaní a vo sviatosti zmierenia.
Čo je „prenos“? Význam tomuto slovu dal Freud, ktorý spozoroval, že v psychoanalytickom rozhovore jeho pacienti mali tendenciu opätovne prežívať, „prenášať“ voči analistovi, bez toho, žeby si to uvedomovali, tie pocity a emotívne postoje, ktoré predtým zažili vo vzťahu k dôležitým ľuďom v ich živote, ako sú napr. rodičia, učitelia a pod. Konkrétne môže ísť o prežívanie tzv. „rezistentného stavu“ voči analystovi alebo samotnému terapeutickému procesu, podobným spôsobom na emotívnej rovine, ako ho človek prežil vo svojom detstve či dospievaní. Taliansky psychológ, jezuitský páter Franco Imoda, na základe výskumov dokazuje, že až 70 percent rehoľníkov, seminaristov a rehoľných sestier vo formácii, prežívalo vo vzťahu k formátorovi a tým aj voči formačnému procesu neuvedomený prenos, čo negatívne ovplyvňovalo ich vlastnú duchovnú formáciu:
„Osoba ostane akoby uzavretá voči novým veciam a voči transcendencii. Zostane akoby slepou, pretože nevidí iné možnosti, akoby hluchá pre dialóg, pretože nepočuje posolstvá, akoby paralyzovanou, pretože pokračuje v reagovaní na základe starej a už viac nevhodnej schémy, ktorá nezodpovedá novým situáciám. V takomto prípade môže dôsť k zastaveniu v procese rastu a tiež v procese sebatransendencie.“[4]
To čo nazývame „prenos“ a čo sa vzťahuje na človeka, ktorý sa formuje, obdobným spôsobom je aktuálne aj pre formátora a nebezpečenstvo prenosu vlastných neuvedomených zážitkov a pocitov do života formujúceho sa, je „countertransference – protiprenos“. Nebezpečenstvo, ktoré z takého procesu pre formátora, či spovedníka vyplýva spočíva v tom, že tiež sa stane „hluchým“ voči tomu, koho má pred sebou, nebude ho vnímať v jeho reálnej problematike, ale cez neuvedomenú optiku vlastných emotívnych postojov a zážitkov z minulosti. V takomto prípade prichádza k nebezpečenstvu, že formátor stratí potrebný odstup od formujúceho, že ho nebude vidieť reálne v jeho vlastných problémoch, čoho dôsledkom môže byť, že ho bude vnímať „ako súčasť seba, svojho emotívneho sveta“, bez toho, žeby si to uvedomil. Jedným z dôsledkov môže byť, že si formujúceho „priviaže k sebe“, že mu zoberie jeho slobodu a možno aj zneužije svoje postavenie autority, aby presadil niečo, čo sám v sebe pociťuje s istou naliehavosťou, čo však zároveň môže poukazovať na niečo konfliktné a nevyriešené vo vlastnom živote. V každom prípade je tu nebezpečenstvo, že takéto vedenie nebude osožné pre formujúceho a nepovedie k jeho autentickému rastu. Dôležité, aby sa vyhlo takýmto nebezpečenstvám bude, aby formátor sám pracoval na sebe, aby prípadne využil aj on sám terapeutické možnosti, ktoré psychológia poskytuje na poznanie seba samého, svojej minulosti, svojich podvedomých potrieb, túžob a konfliktov. Takéto poznanie mu môže pomôcť nadobudnúť potrebný odstup od seba samého, a tým sa stať viac disponovaným pre toho, kto mu je zverený.
Skutočnosti ako sú „prenos a protiprenos“ určite nie sú najdôležitejšími vo formačnom procese, ale je tiež pravdou, že doň vstupujú a ovplyvňujú ho. Psychológia a duchovné vedenie sa v tomto bode naisto stretajú a vytvárajú akúsi „tretiu dimenziu“, o ktorej Blum hovorí ako o bode, v ktorom prichádzame ku svetlu, v ktorom nachádzame skutočný prameň duchovného života:
„V každom ľudskom vzťahu sú v rovnakom zastúpení tieto dva póly: hlbšia skutočnosť, ktorá sa rodí vo vzťahu medzi mnou a niekým druhým, a zároveň rola, ktorú projektujeme do toho druhého. Tento proces je možné pozorovať aj medzi terapeutom a osobou, ktorá túži byť uzdravená. Nepochybne je nevyhnutné uvedomenie si, nakoľko je to len možné, tohto projektívneho mechanizmu, aby sme sa vyhli k zámene medzi týmto procesom a samotným uzdravujúcim procesom. K uzdraveniu totiž neprichádza prostredníctvom „prenosu a protiprenosu“, ale prostredníctvom istej kvality vzťahu, v ktorom pôsobí hlbšia vitálna skutočnosť. Je to skutočnosť zdieľaná medzi dvomi partnermi, ktorá ich zjednocuje na úrovni ich hlbšieho intímneho jadra, v ich vlastnej podstate. Podmienkou, aby k tomu mohlo prísť, je nepochybne fakt, že terapeut sám prežíva živý kontakt s touto skutočnosťou v sebe samom.“[5]
Inými slovami možno povedať, že „nikto nemôže dať to, čo sám nemá“. Procesové skutočnosti transfertu a kontrotransfertu nás pozývajú k hlbšiemu sebapoznaniu, k objaveniu a rozlíšeniu vlastných podvedomých dynamík a faktorov, ktoré nás ovplyvňujú. No v konečnom dôsledku, či už proces autentického uzdravenia alebo aj proces formácie iných, ktorý k nemu tiež vedie, sa nemôže uskutočniť bez osobného a hlbokého vzťahu s prvotným Prameňom života.
(Úryvok z knihy: Psychológia a spiritualita. Základné psychologické aspekty duchovného života)
[1] Sv. Ignác, Duchovné cvičenia, čl. 2.
[2] Sv. Ignác, Duchovné cvičenia, čl. 122 – 125.
[3] Sv. Ignác, Duchovné cvičenia, čl. 130.
[4] Imoda F., Esercizi spirituali e psicologia. L´altezza, la larghezza e la profonditá, (Duchovné cvičenia a psychológia. Výška, šírka a hĺbka), s. 44 – 45.
[5] Blum F., Depth Psychology and the Healing Ministry, (Hlbinná psychológia a služba uzdravovania), s. 70.
Pridaj komentár