Ešte viac do hĺbky…
V štvrtom pravidle (213) ide sv. Ignác viac do hĺbky: nerozlišuje viac medzi chlebom, nápojom a inými potravinami, ale navrhuje proces pre „dosiahnutie strednej, umiernenej, striedmej cesty, ktorú treba zachovávať v jedení a pití“. Nasledujme postupný vývoj citovaním krok po kroku túto časť, ktorá nie je bez paradoxov. „Keď dávame pozor na to, aby sme neochoreli a tiež odopieraním si toho, čo vyhovuje čo je normálne a potrebné, rýchlejšie dosiahneme strednú cestu. – (pozn. Španielsky text znie „el medio que debe tener…“ Vybrali sme preto odtieň „spôsob bytia“ „časovo sa zhodovať so samým sebou“ ktorý prináša tento výraz spoločne, lebo priamy vzťah k jedlu je tiež priamym vzťahom k sebe samému.)
To, čo je potrebné udržovať v miere v jedle a pití je samo o sebe zaujímavý, kuriózny proces: Hovoríme o cielení k striedmosti a začíname tým, že používame termíny pokánia a to radikálnym spôsobom: „čím viac vylúčime…“ Iste, je tu jemný rozdiel vo význame: striedmosť nie je iba potlačenie nadbytku, (čo býva našou častou výhovorkou, aby sme si dobre a veľa zajedli a vypili!) ale zasahuje priamo do „stredu“ samotného jedenia a pitia. Ale nie je to iba výhovorka. Naledujúci text to ozrejmuje tým, že ide o to „pomôcť si a dať sa k dispozícii, uspôsobovať sa, a tak často pocítime viac vnútorneho poznania, útechy a Božieiho vnuknutia, ktoré nám ukazujú pravý stred, ktorý nám vyhovuje.“(213)
Vynechajme to, čo je normálne, čerpajme z toho, čo funguje v súvislosti s jedlom a nápojom, aby sme tu nechali priestor na zmenu, ktorá je možná, pre duchovné rozlíšenie. Na veci, ktoré potrebujeme sa pozerajme s odstupom, aby sme zmarili nástrahy predstavivosti. Prichádza totiž k prelomu, ktorý umožňuje cítiť telu tieto efekty, ale ktorý zároveň dovoluje vnímať ozvenu týchto efektov v inom poradí. Akceptovaním znovu pocítenia nedostatku výjdeme z primárne ľudskej logiky jedinej potreby. Predstavy zostávajú tomu, kto nástojí na ich podnecovaní. Ale v rovnakom čase prichádza aj niečo iné z poradia túžob, čo je možné zakúsiť ako „ vnútorné poznanie, útechu a Božiu inšpirácia“, ktoré privádzajú k inému – priamo k Bohu ako k darcovi jedla.
Toto nás privádza k myšlienke z biblie:“ Pán tvoj Boh ťa pokoril a dal ti hladovať, potom ťa kŕmil mannou, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že človek nežije len z chleba, ale môže byť živý zo všetkého, čo vychádza z Božích úst.“(Dt 8,3). Pociťovaný pohyb odkazuje na to, čo dovoľuje človeku žiť naplno. Sú to znamenia, cez ktoré človek ide „ do stredu vyhovujúceho“, teda toho, čo sa nám dáva pocítiť, „ toho, čo sa ukazuje“, teda ako je možné cítiť vnútorný duchovný pohyb a to aj pri prijímaní potravy.
Pôst ako pokánie, použité ako najlepší prostriedok, tu otvára cestu, ktoré umožňuje nájsť „stred“. Toto presahuje abstraktnú hranicu medzi normálom a prebytkom. Tento stred, ovocie súdnosti, umiernenosti a rozvahy, je pre človeka tým spôsobom zhody hlboko so sebou samým v požívaní potravy. Je tu priama súvislosť s jedlom, ktorá je tiež priamou súvislosťou s Bohom. Pokánie sa tu deje v zhode s tým, čo hovorí desiaty dodatok. Tento pomáha „hľadať a nájsť niektoré milosti alebo dary po ktorých túžime a ktoré chceme“ (87, 89). Toto uskutočňovanie pomáha človeku zomrieť vlastnej samoľúbosti a stavať už na pokore tej bytosti, ktorá dostáva svoje bytie od Boha a chlieb ako dar, ktorý mu umožňuje prežiť: „ Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“ Pokora je zrejmá tiež tým, že umiernenosť a rozvážnosť musia vždy sprevádzať odriekanie: „Venovať pozornosť tomu, aby človek neochorel“ je zdravý realizmus, ale aj duchovná opatrnosť v snahe, ktorá má tiež svoju cenu, lebo človek musí zostať skromným, aby sa to nestalo spôsobom, akým sa stáva namysleným na svoj výkon ako na hrdinský čin.
Táto pokora je spôsob zbavenia sa subjektívneho posúdenia normálu a nadbytku, ktorom človek zostáva väzňom nejasnosti svojich potrieb. Čo skutočne potrebujem? To je otázka, ktorá môže zostať bez jasnej odpovede.
Začneme rozhodným vynechaním toho, čo je mimo, čo je jasne nad normál, tak dostávame spôsob na posunutie otázky do správnej polohy, následkom čoho sa vzdávame klamných odpovedí a falošných strachov. Toto vysvetľuje posledná časť štvrtého pravidla: „Ak osoba vidí, že v zriekaní nemá dostatočnú fyzickú silu ani kapacitu pre duchovné cvičenia jednoducho môže posúdiť to, čo sa vzťahuje viac na telesné udržanie pri živote“ (pozn.3, Tieto pravidlá sú súčasťou Duchovných cvičení a tak sa môže stať že v istej fáze cvičení môže byť človek citlivejší na podnecovanie k predstavivosti a súvislosť s jedlom môže niekedy zaberať príliš veľkú dôležitosť a byť na symbolickom mieste v diskusii tém, ktoré sa preberajú v rámci cvičení. Ale počas cvičení bežne venujeme viac pozornosti tomu, vďaka čomu žijeme. „Je jednoduchšie spoznať to, čo chýba ako to, čoho je prebytok. Nedostatok toho, čo je bežné sa spoznáva automaticky a to, čo si predstavujeme ako bežné ním z určitosťou nemusí byť. Dôraz sa teda kladie na spirituálny realizmus na udržiavanie telesného zdravia, na sviežosť tela pre spirituálnu prácu, ktoré si samo žiada primerané zdravie.
Navrhované smerovanie v tomto pravidle dovoľuje hovoriť o tele, v procese, ktorý sa týka tela, pretože sa týka celého, holisticky braného človeka.
Celý človek v každom jedle
Sv. Ignác hovorí vo svojich pravidlách o človeku ako celku, uvádza aj vzťah k jedlu v skutočnosti každodenného jedenia.
Piate pravidlo navrhuje: „Keď niekto je, nech uvažuje akoby videl Krista, nášho Pána jesť so svojimi apoštolmi. Nech uvažuje, ako on pije, ako pozerá okolo seba, ako hovorí a nech a usiluje ho nasledovať. Nech je rozum zaujatý zväčša úvahou o našom Pánovi a menej udržovaním tela, aby si takto nadobudol väčší súlad a poriadok ohľadom konania a správania sa“(214). Príčiny navrhnuté uprostred textu nás môžu prekvapiť, ale netreba v nich vidieť dualizmus. Je to rovnaký subjekt, ktorý má súvislosť s „nadradenou časťou“ a „podriadenou časťou“ ducha. To, na čo sa zameriava, je harmónia subjektu. Verzia vulgáty nám dáva rovnakú myšlienku, ale je vyjadrená rozdielne: „Stáva sa, že inteligencia (duch) sa viac zaoberá meditáciou ako nasýtením tela jedlom. Jednoduchšie sa naučíme ovládať jedenie.“ Prvá i druhá verzia sa snaží ukázať ako motív výjavov evanjelia pomáha počas jedla uvedomiť si harmóniu celého človeka, tela i duše, ktorý posilňuje správny vzťah k jedlu: „Získame súhlas a väčší poriadok v spôsoboch, ako si skutočnosti pripúšťame a ovládame sa.“
To čo sa vzťahuje na jedlo sa vzťahuje na viac ako iba na jedlo. V evanjeliu sa Ježiš pýta :“Či život nie je viac ako jedlo?“ (Mt 6,25). Hodnota akú mi prisudzujeme jedlu presahuje jedlo. To, čo ho presahuje musí mať svoje miesto v rovnakom akte, ktorý sa tu ukazuje; spoznávame, že jedlo a jedenie sú a majú byť obohacované aj iným spôsobom ako pokrmom samotným – pripravené niekým, prijímané s inými. Toto všetko zaraďuje jedlo a celý proces jedenia do zdroja ľudských vzťahov. Už samotné sú symbolom, ktorý hovorí o túžbe človeka počas živenia svojho tela. Sledovanie Ježiša ako je s učeníkmi zohráva tú istú úlohu. Jedna časť, cez text a obraz prinášaný v ignaciánskom texte, sa citlivo zameriava na prostredie, poukázaním na ľudskú podstatu Ježiša v každodennom správaní – znak slobody, umiernenosti, striedmosti a radosti. Druhá časť – hlbšia – sa zameriava na evanjeliovú hostinu Ježiša ako na posledného medzi nimi, a podáva bohatý obraz podelenia sa a darovania života a napĺňania našich túžob: „Veľmi som túžil jesť tohto veľkonočného baránka s vami skôr, ako budem trpieť“ (Lk 22,15). Tento obraz nás núti zamyslieť sa nad navrhovaným: „počas toho ako jeme“ – prináša túžbu človeka zamerať sa na to, čo skutočne robí jeho život plnším. Správny stred je symbolizovaný a rozširuje dimenziu stredu na to, čo sa vzťahuje na jedlo.
Šieste pravidlo (215) je prezentované v rovnakom zmysle: „Inokedy zasa počas jedenia, môže uvažovať o niečom inom, či už zo života svätých alebo z nejakého náboženského nazerania, alebo o nejakej duchovnej veci, ktorú má urobiť. Keď sa totiž bude zamestnávať takými vecami, bude sa menej kochať a zmyselne oddávať jedlu. „ Sústreďujúc pozornosť na jednu z týchto vecí dosahujeme menšiu radosť a uspokojenie v telesnom pokrme (en el manjar corporal).“ „Sústreďujúc pozornosť na jednu s týchto vecí“ – zachovávanie istého odstupu vzhľadom na jedlo je tiež dôležité. Tento odstup otvára priestor pre symbolický vklad, ktorý v pokrme prevyšuje jedlo. Odstup je podporovaný cez „iné zváženie“ (život svätých, nábožné nazeranie a pod.), ktorý, ako úcta ku Kristovi, je zdrojom obrazov schopných nasýtit našu túžbu a zároveň sa stavia proti nástrahám predstavivosti , ktoré budú veľmi fixované na potešenie z jedenia. Potešenie „stola“ nie je hodné pohŕdania, ale je pre nás dôležité integrovať všetko: dobro človeka pociťujúceho túžby a potreby tela ale aj duše a ducha rovnako túžiacich po ich správnom naplnení. Správny postoj k jedlu má teda súvislosť so správnym celostným vzťahom živého,oduševnelého tela a ducha.
„Byť pánom sebe samému“
Správne riadiť vzťah k jedlu je „ správne ovládať sám seba“ (pravidlo 5). Sv. Ignác to vyjadruje v siedmom pravidle „byť sám sebe pánom“: „Nech sa nadovšetko chráni pohrúžiť sa do jedla celou dušou, ani nech sa v jedení nenáhli pre chuť, ale nech je pánom seba, tak v spôsobe jedenia ako aj v množstve“ (216). Odstup vo vzťahu k jedlu je vôľovo chcený, ale tu nachádza aj svoj hlboký význam, keď je daný do vzťahu s vyjadrením „byť sám sebe pánom“. Tento výraz sa nachádza v Cvičeniach iba raz a je situovaný do prostredia veľkonočného tajomstva medzi týždeň 3 a 4. Tento fakt vysvetľuje pojem „sám sebe pánom“ odvolávajúc sa na význam vznešenosti Krista. Kristus, ktorý sa dáva pri poslednej večeri a počas umučenia a smrti a zmŕtvychvstania, je Pán, ktorý odhaľuje veľkonočné tajomstvo, pretože je úplne vydaný reči Otca, úplne oddaný túžbe po tom, od ktorého prijal svoje bytie a svoje poslanie. Už na začiatku svojho tajomstva sa ukazuje tak, ako to odhaľuje veľkonočné tajomstvo: – Pán. Pokúšaný jedlom, ktorý odpovedá“ :Napísané je „nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“(Mt 4,4) .Nedovolí prízraku, aby ho pokúšal, pretože súhlasí s túžbou toho, ktorý ho povolal a poslal, uvedomuje si, že túžba naplniť pokušenie by ho spojila s tým, kto ho odsudzuje.
Paradoxne tiež „byť sám sebe pánom“ neznamená zakladať si na sebe samom, ale žiť vo vzťahu k veciam a bytostiam označujúcim vzdialenosť nevyhnutnú, ktoré necháva priestor túžbe po tom, ktorý nás vytvoril. Toto dáva kapacitu na sebaovládanie, aby sme sa“ nenechali uchvacovať apetítom“. „Sám sebe pánom“ určuje tiež spôsob bytia, ktorým sa potvrdzuje až po malé veci – tak v spôsobe jedenia ako aj v množstve – ovládať sa vo svojom najhlbšom vnútre. Človek sa prejavuje úplne v spôsobe akým je (od „jesť“). Súvislosť s jedlom odhaľuje viac, lebo človek sám je miestom, kde pociťuje pravdu o sebe. Telo o tom hovorí, je spôsobom prejavenia sa viac ako si zvyčajne sami uvedomujeme.
Každým dňom
Ôsme a posledné pravidlo objasňuje limity jedla:“ Aby sa človek oslobodil od nezriadenosti, veľmi osoží, keď si sám po obede, alebo po večeri alebo v nejakú inú hodinu, keď necíti chuť do jedla určí pre budúci obed alebo večeru – a tak postupne každý deň – množstvo, ktoré bude vhodné zjesť, a to potom nech neprekročí ani pre hocijakú chuť, ani pre pokušenie, ba skôr nech zje menej, ak má pokušenie zjesť viac, aby tak viac premohol nezriadenú chuť a pokušenie nepriateľa“ (217). Toto pravidlo je malou príručkou o jedle. Je teda normálne, že ju nájdeme vo forme zhrnutia. Niektoré elementy problému sú podané v prvých krokoch a rozobrané v prvých troch pravidlách. Ale jednotlivé elementy, ako zmätok, kompulzívny, neovládateľný apetít, pokušenie sú tu znovu vysvetlené v kontexte od štvrtého pravidla. Otázka nie je jednoducho iba „vyhnutie sa zmätku“, ale jeho „odstránenie“. Je tu už rozhodnutie dotýkajúce sa správneho postoja k jedlu, ktoré je teraz vhodné aplikovať.
Uskutočňovať rozhodnutie znamená dať mu telo v čase, čo nie je možné bez ťažkostí. Preto zmätok ohľadom apetítu a pokušenia sa tu prejavuje iným spôsobom než v prvých pravidlách: týka sa teda osvojenia spozorovaného, pochopenia funkčnosti v nás sídliacich nezriadeností, týka sa teraz sústavného premáhania sa. Pretože sú tu možné faktory pôsobenia proti prijatému rozhodnutiu pokušenie „nepriateľov“ sa nachádza na ceste za rozhodnutím, ako je to pre exercitantov v treťom týždni, kde výber je už vyskúšaný cez pokušenie. A vydržať pokušenie znamená prežiť skúsenosť cez Iného, a to aj v malých veciach. Rozhodnutím sa pre zvolené rozhodnutie sa dostávame k opaku pokušenia: „Sme pokúšaný jesť tým viac čím menej jeme.“
Napokon, definovať vopred množstvo jedla, ktoré je vhodné, značí správny postoj k jedlu. Je to spôsob, ako sa stať „sám sebe pánom“ každým dňom.
Správny postoj k jedlu je ovocím premeny, ktorú sa neustále učíme. Prikázať si v jedle znamená prijímať ho ako dar namiesto toho, aby sme sa mu prispôsobovali. Ak jedlo prináša známku daru, pozýva k deleniu sa. Kampane proti hladu vo svete hovoria o hlade mnohých ľudí. Ale ako k nám prehovára tento hlad? Zhromažďuje, vyvoláva ľútosť, apeluje možno na naše zlé svedomie. Človek si teda upokojuje svoju ľútost dávaním peňažných darov, platené niekoľkými odmietnutými jedlami. A v takomto stave zostáva až do ďalšej kampane, obvykle zotrvávajúc v presvedčení, že aj tak sa nás tento problém netýka. Iste, hľadajúc alibi v ľútosti sa cítime byť vedení k uvažovaniu, k správnemu postoju k jedlu : skúmať ako funguje v tejto symbolickej doméne, ako prináša zmätok, ale aj vyvoláva túžbu po zmene. Vzťah k jedlu angažuje náš spôsob ľudského bytia. To, čo robíme osobne pri jedle nemusí byť práve príčinou hladu iných, ale symbolizuje spôsob postoja k ľudskému bytiu, lebo tento je v systéme, ktorý ma súvislosť s problémom delenia sa na bohatých a chudobných.
Aby sa človek stal sám sebou, aby sa dal svojim bratom a sestrám a Bohu, na to sa Ježiš vo svojom veľkonočnom tajomstve sa stáva pokrmom, – pokrmom prijatým, ktorý si nebudeme môcť prispôsobiť : „Vezmite a jedzte, toto je moje telo.“ On je pokrmom ľudstva, ktorý je určený, aby bral telo zo svojho tela. On osobne, pravý stred, kde človek nachádza svoju podstatu, prijíma svoju dimenziu, vykonáva svoju úlohu s nami, – svojimi bratmi a sestrami.
(Spracoval Bernard Mišovič SJ, podľa Claude Viard SJ: Hostina so sv. Ignácom)
(Fotografia: Norman O´Neal SJ: Sv. Ignác)
2. marca 2016 at 18:27
Dobrý deň, p.Leo
ďakujem za obe pekné nedeľné omše. Boli mi blízke a na vysokej úrovni vysvetlené. O deťoch nehovoriac. Viem si predstaviť, že by boli vydané aj knižne. Človek lepšie pochopí, prečo sa postiť, prečo, komu, ako dať almužnu, atď.
Reagujem na dnešnú kázeň o Mojžíšovi a jeho stretnutí s Bohom. „Som ten, ktorý JE.“ v starom indickom (védskom) učení je pravá podstata človeka SAT – ČIT – ANANDA. Inými slovami: Bytie – vedomie – blaženosť (vnútorná spokojnosť, radosť). Čiže „som ten, ktorý si je vedomý, že je. Nielen bytie ale súčasne vedomé bytie. Vedomie je rovnako silný pojem, ako bytie. Dokonca sa rozširuje ( duchovnou praxou=sadhana), či zužuje (pri narkotikách, liekoch, počas únavy a zúženom vedomí dotyčnému napr. unikne, že bolo na ceste na semafore červené svetlo, následkom čoho mal nehodu, atď.). Aj preto je kráčať po duchovnej ceste aj o rozširovaní vedomia, o bdelosti, čoho lakmusovým papierikom je narastajúca, časovo dlhšia vnútorná spokojnosť, až v trvalom samadhi (nirvane)- blaženosť.
Mimochodom, dnešní odborníci na budhizmus prekladajú Buddhovo slovo „utrpenie“ ako „vnútorná nespokojnosť“, nielen spôsobené chorobou, starnutím, úmrtím blízkych, ale neznalosťou a duševnou nečistotou. A cesta von z utrpenia – ako získať stav vnútornej spokojnosti (nirvana).
Ramana Mahariši (riši=prorok, vizionár), ktorý získal osvietenie v 16.rokoch v minulom storočí a ktorý nemal žiadneho učiteľa, ani rád mníchov, vypracoval metódu „atma-vičára“ (sebaspytovanie, atma=duša, „kto som ja ?“. Spomínala som ho, že tam chodievame pod horu Arunačála do Ramanashramu. A podobne ako majstri a učitelia v staroveku, aj on získal trvalý stav SAT-ČIT-ANANDA. God-realisation. Uvedomenie si, kto je Boh.
Sama môžem potvrdiť, že som napriek starnutiu z roka na rok šťastnejšia, šťastná ako vnútorný stav. Väčšmi chápem ten rébus . Neodporuje to viere, ktorá je veľmi potrebná pri seba formovaní, sádhane. Ani milosrdenstvu. Naopak, čím je človek zrelší, je Jeho vôľa, ako v nebi, tak na Zemi. Prestáva byť konajúcim, presnejšie „nechá sa konať“. Na vyššom stupni duchovného vývoja prestáva vyvíjať úsilie, ide to samo, bez veľkého úsilia. Týka sa to aj Patandžaliho systému, ktorý je rozšírený v Indii, a jeho 8-stupňovej joge. Prvé stupne si vyžadujú veľké úsilie a trpezlivosť, pravidelnosť a súčasťou prvých dvoch stupňov (podobné Desať Božím prikázaniam, nezabiješ sa týka aj zvierat) – psychohygieny je aj čítanie duch. textov, viera v Boha, poslušnosť.
Je zaujímavé, že sa počas týchto mnoho tisíc rokov Patandžaliho systém nezmenil dodnes. A sú ľudia aj v iných krajinách, ktorí si ho osvojili a potvrdilo sa mnoho z toho, mimochodom aj to, že sa nejedná iba o učenie pre Indov, ale vychádzajúc z najstaršej védskej mantry TAT TWAM ASI = TO si ty,ˇ(že nie sme obrazne povedané 7 miliard stromov, ale jeden strom so 7 miliardami konárov), že sme jeden svet – jedna ľudská rodina (Vasudevam kutumbakam). Je pre všetkých a otvorené učenie, ktoré sa bude časom rozvíjať, doplňovať. O skutočných autoroch – rišioch sa toho veľa nezachovalo, aj preto, že nepotrebovali sa zviditeľňovať – boli Božím kanálom. Tak ako Boh povedal Mojžišovi, zostúpim na Zem napraviť veci. Tak ako majú svoje duchovné mená pápeži, aj indickí majstri dostávajú od svojho majstra duchovné meno. Ramana Mahariši dostal toto meno ako reinkarnácia veľkého (maha) rišiho, ktorý védy sám písal, takže nemusel byť žiakom v nejakom ráde, ale chápal vyššiu múdrosť. Každým rokom posledné 4 roky chodievam do tohoto Ramanashramu, aj preto že je súčasťou osnov „jogový terapeut“ na Karlovej univerzite, Filozofickej fakulty a u nás veľmi rozšírený. Jeho kniha r. 1939 bola preložená v zahraničí poprvýkrát do češtiny.
Uvedomujem si, že z roka na rok chápem seba lepšie, svoju podstatu SAT – ČIT – ANANDA, a prenechávam aj problémiky, ak sa vyskytnú, JEHO vôle. Podotýkam, že kráčajúc na duchovnej ceste sa mení aj sebauvedomovanie, nielen vnútorný stav, nálada. Človek sa vníma éterickejší, sťaby menej hmotný (aj keď to vôbec nemusí byť spojené s redukciou váhy). Starovekí Indovia venovali pozornosť obráteniu pozornosti „dovnútra“. A rozpoznali väzbu tela – mysle – duše (psychosomatiku). Preto som si hneď všimla, že Sv. Ignác opatroval telo a tiež rozpoznal silu pohrúženia a kontakt s Bohom vovnútri.
Prečo sa nestačí iba pokrstiť, ale človek môže klesať na duchu, byť nespokojný, cítiť sa nemilovaný, zradený, manipulovaný, padať, strácať vieru, byť pod vplyvom zla, preto to chce postiť sa, väčšmi veriť, konať dobro zhora, pokánie, atď. súvisí „s ovládaním hada“, čo dokázal Mojžiš, s vrcholovým zážitkom osvietenia.