st-patrick-cathedral (5. nedeľa cez rok, 7. 2. 2016) – „Zatiahni na hlbinu a spustite siete!“ (Lk 5,4) – To je iste výzva aj pre každého z nás: ísť na hlbinu, ísť do hĺbky aj v prežívaní svojej viery. Nato, aby sme mohli ísť do hĺbky, je potrebné zvládnuť akési základné, elementárne predpoklady našej viery. Preto by som dnes chcel venovať pozornosť základom a hľadať odpoveď na dve otázky:

  • Prečo chodím v nedeľu do kostola?
  • Ako môžem riešiť problém nesústredenosti počas sv. omše?

Možno je nedeľná účasť na omši výrazom mojej vďačnosti Bohu za všetko, čím žehná môj život, či prejavom odovzdanosti môjho života do Božích rúk, výrazom môjho osobného vzťahu k Bohu, každodennej modlitby, intenzívneho duchovného života. Je zároveň aj spoločenskou udalosťou, keďže človek je tvor spoločenský a aj náš vzťah k Bohu má spoločenský rozmer. Ten bude mať aj v nebi, veď Pán Ježiš vraví o hostine – agapé: hostine lásky, kde sa môžeme nechať obdarovať, zaplaviť prúdom Božej lásky a nasýtiť uzdravujúcim chlebom života, – eucharistiou, ktorej prijatie patrí k plnej účasti na omši.

  • Prečo sme na sv. omši často nesústredení? Je pochopiteľné, že keď na sv. omšu dobiehame na poslednú minútu, nedokážeme hneď „preladiť“ – a potom je to vlastne zápas medzi svetom, za ktorým som nestačil zavrieť dvere a realitou v ktorej sa ocitám teraz – východisko je veľmi jednoduché – je dobré prísť aspoň desať minút pred začiatkom a uvedomiť si, že prichádzam pred Božiu tvár. Uvedomiť si, za čo chcem poďakovať, za čo prosiť, nechať doznieť svet s jeho problémami a disponovať svoje vnútro pre prijatie Božích milostí.           
  • A pokiaľ ide ešte o nesústredenosť: ona nie je takým negatívnym javom, za aký ho často považujeme. My totiž niekedy máme túžbu stretnúť sa s Bohom v akomsi sterilnom pokoji, niekde mimo nás, čo by sme mohli nazvať akousi pietistickou zbožnosťou. On však chce prísť do nášho života v danom čase, do nášho srdca, do našich konkrétnych problémov a starostí. Je preto prirodzené, že v okamihu, keď sa postavíme pred Božiu tvár, tak nám sám Boh uvedie do nášho vedomia všetko to, čo nie je v našom živote vyriešené, čo potrebuje uzdravenie, dotyk Boží. Je dobré si uvedomiť, čo ma vyrušuje, unavuje, gniavi, po čom túžim, čoho sa bojím,… Uvedomiť si to a vložiť Bohu do jeho rúk, ktorý všetko čo sa v nás vyplaví uzdraví, zahojí, vyrieši… Sústredenosť príde sama, a my budeme pripravení počuť Pánov hlas: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete.“
  • Oneskorený príchod na sv. omšu môže byť aj výrazom nášho plytkého pochopenia voči tajomstvu, ktoré slávime a tiež výrazom netaktnosti voči bratom a sestrám, ktorých svojim neskorým príchodom vyrušujeme.            O niečo podobné ide aj na konci sv. omše – bolo by neslušné, keď by sme z divadla odišli skôr, než sa vyprázdni javisko. Taktiež je úplnou samozrejmosťou, že pri návštevách vzácnych osobností odchádzame z miestnosti až po ich odchode – a vo sv. omši predsa ide o niečo viac ako len o divadlo či vzácnu osobnosť – sprítomňuje sa tu zvláštnym spôsobom Boh skrze Krista – jeho slovo a jeho obetu, a kňaz je tu prítomný a činný „in persona Christi“ – v osobe Krista. Inými slovami, náš vzťah ku kňazovi počas slávenia sv. omše sa rovná vzťahu ku Kristovi. Cirkev je tajomné telo Kristovo, a obrazne povedané, hlavou tohto tela je Kristus v osobe kňaza a údmi, teda organizmom tohto mystického tela Kristovho sú veriaci. Preto kňaz na začiatku a na konci sv. omše robí znak úcty úklonom oltáru a zároveň veriacim, zhromaždenému božiemu ľudu. Ak hovoríme o závere sv. omše, bolo by iste vhodné a dobré pre každého z nás, keby aj po jej skončení zostal sedieť pár minút v tichosti a uvedomiť si, čo som prijal, čím ma Boh oslovil a k čomu ma vyzýva do ďalších dni môjho života.
  • No na mieste je aj otázka, či naša účasť má tieto charakteristiky, alebo ju možno charakterizuje aj niečo iné. Možno tým najdôležitejším motívom je naplnenie Božieho a cirkevného príkazu, inými slovami otrocká poslušnosť voči zákonu. Formálny a zákonnícky prístup Pán Ježiš často a tvrdo vyčítal farizejom a zákonníkom, keď zdôrazňoval, že samotné bezduché naplnenie zákona nestačí k spáse, ale musí sa uskutočňovať v duchu a v pravde. Na margo tejto otrockej poslušnosti voči zákonu: vo sv. Písme, v Jakubovom liste čítame: „Veríš, že Boh je jeden? Dobre robíš. Avšak aj démoni veria, ale pritom sa desia.“ (Jk 2,19) – Teda len veriť, že Boh je a len akosi mechanicky, formálne či legalisticky napĺňať Boží zákon – to ešte nemusí stačiť k spáse. Potrebný je osobný, živý a živený, vrúcny vzťah k Bohu, ktorý je darom, no my sme pozvaní aktívne prispieť k disponovaniu sa na jeho prijatie. Samozrejme, takýto vzťah sa nemôže zrodiť alebo rozvíjať len účasťou na nedeľnej sv. omši – to je už len jeho vrchol. Tak, ako sa nemôže rozvinúť vzťah lásky medzi mužom a ženou, ak by spolu netrávili čas, ak by spolu nekomunikovali – je potrebná každodenná komunikácia s Bohom, v osobnej modlitbe, a tiež rozvíjanie poznania o viere, čítaním a meditáciou sv. Písma. Duchovní otcovia hovoria, že pod dvadsať minút sa zomiera – ak nevenujem aspoň dvadsať minút denne modlitbe, môj vzťah k Bohu zomiera. Iste, nie každý je povolaný byť kňazom alebo rehoľníkom, ktorý denne venuje modlitbe 3 – 4 hodiny denne, ale dvadsať minút na prežitie, to sa týka každého z nás. Nepodceňujme slovenské porekadlo: čo v mladosti zanedbáš, v starobe už nedoženieš. To platí v každej oblasti nášho života a taktiež v duchovnej – ak neprehĺbime svoj vzťah k Bohu, keď máme na to prirodzené predpoklady, teda istú psychickú plastičnosť a schopnosť rozvoja, budovania návykov, v neskoršom veku, aj keď budeme mať viacej času, už toho možno nebudeme schopní. – Len málokto je schopný v zrelom veku prekonať vekom nadobudnuté schémy zmýšľania, vnímania a správania sa, i keď samozrejme, Bohu nič nie je nemožné.
  • Prečo chodím v nedeľu do kostola na sv. omšu? Možno preto, že je to pre mňa vrcholný okamžik prežívania, akýsi vrcholný bod pyramídy života mojej viery.

(Fotografia: Katedrála sv. Patrika, New York, architekt James Renwick, 1879)