Dnes nás evanjelium vyzýva stať sa soľou zeme a svetlom pre tento svet. Tento týždeň sme slávili aj Hromnice (Obetovanie Pána v chráme), ktorý je spojený so žehnaním sviec, máme preto príležitosť k uvažovaniu o svetle: Premýšľali ste už niekedy nad tým, že ani jednu z posvätených vecí nám nedáva Cirkev pred náš zrak tak často ako sviečku? Sotva sa človek narodí, nesú ho ku krstu, aby sa zbavil dedičného hriechu a kňaz mu podáva horiacu sviecu so slovami: „Prijmi túto horiacu sviecu a svieť v celom svojom živote svetlom viery a dobrých skutkov, aby keď príde Pán, mohol si mu vyjsť v ústrety.“ Keď ide prvýkrát prijať Ježiša v najsvätejšej sviatosti Eucharistie, drží sviecu. Keď spečaťuje v chráme svoju lásku vo sviatosti manželstva, tiež ho pri evanjeliu víta zapálená svieca. Keď ho stretne v živote nejaká pohroma, búrka, víchrica, blesky, zapaľuje s vierou „hromničku“, aby ho Božia moc a sila ochránila. Sviecu zapaľujeme aj keď nie je elektrina, keď je tma. Keď je niekto chorý a kňaz mu nesie Eucharistiu, kladie na stôl sviecu. Pri pohrebe a keď odpočíva telo zosnulého v hrobe, čakajúc na druhý príchod Spasiteľa, zapaľujú mu jeho najbližší aspoň raz v roku, v novembri, na hrobe sviecu. Sviečky máme zapálené vždy, keď slávime Eucharistiu.
Vidíme, že svieca je verným spoločníkom nášho života, lebo je symbolom živého Ježiša. On sám sa nazval Svetlom sveta. Na Hromnice sme si pripomenuli udalosť, keď Jozef s Máriou prinášajú do chrámu malého Ježiša, berie ho do rúk starec Simeon a velebí Boha: „Svetlo na osvietenie pohanov a sláva Izraela, svojho ľudu.“ (Lk 2,32) Ježiš Kristus je tým svetlom, ktoré osvecuje pohanov, on je aj slávou tých, ktorí uveria v neho. Aj ja som sa stal Božím adoptovaným synom – aj ja sa mám stať svetlom. Keď berieme sviecu, je dobré si klásť otázku, či som aj ja tým svetlom, ktoré svieti ľuďom na cestu.
Za posledné roky si všímam nový jav na cestách. Pribudlo na nich viac kamionóv, ktoré sa preháňajú z východu na západ a zo západu na východ. S týmto javom súvisí aj fakt, že opakovane sme boli svedkami káuz, že niektoré firmy sa živia dovozom mäsa z Poľska a prebaľujú ho, aby nebolo možné zistiť jeho záručnú dobu. Dostáva sa buď do našich predajní, alebo putuje v kamiónoch ďalej do Rumunska, alebo niekde inde. Potom sú tu problémy s dioxínom, či s melanínom, s importom rozličných iných potravín dokonca aj z Číny a pod. – Aký je za tým duch? Jednoznačne možno povedať, že je za tým biznis – honba za peniazmi, snaha vytĺcť zo všetkého čo sa len dá a to aj na úkor toho, kto je slabší, kto sa nevie, alebo nemôže brániť. Takýto život, rozhodne nestojí na evanjeliových hodnotách a je šíriteľom zla v jeho štrukturálnej podobe, pretože rozdúchava a spôsobuje hriech aj mnohým iným.
Iný príklad sa týka vzťahu k stvoreniu a prežívaniu kresťanských hodnôt. Kedysi na dedine mal každý chliev s prasiatkom, ktoré bolo nielen zdrojom zdravého mäsa a zdravej obživy, ale aj ekologicky čistým spôsobom riešilo otázky biologického odpadu. Keď sa prasiatko zabilo, bola to slávnosť, na ktorej bola účastná celá široká rodina, strýkovci, tety…, všetko rozvoniavalo. Nakoniec dostal každý výslužku a mal mäso aspoň na týždeň v tej najvyššej kvalite. Mrazničky neboli, a hoci klobásy a tlačenka vydržali aj dlhšie, tak o dva tri týždne bola zabíjačka u tety, u strýka, alebo u suseda a tak prešla celá zima. Ľudia nemali veľa peňazí, no delili sa s tým, čo mali – produkty boli v tej najvyššej kvalite, čerstvé a zdravé – ľudia nežili preto, aby jedli, ale jedli preto aby žili a aby sa mali radi. Prežívali rýdzo kresťanské hodnoty – hodnoty vzájomnej lásky, obdarovania sa, zdieľania – a boli možno spokojnejší ako dnes, hoci nemali v banke toľko peňazí, nevlastnili toľko áut, počítačov, mobilných telefónov a podobných záležitostí, ktorými je naplnený dnešný svet.
Možno si poviete, že je iná doba a s ňou aj iné problémy – a máte pravdu. V rámci hodnôt však často prepadáme, ženieme sa a nechávame sa strhávať dravým prúdom bezduchého konzumu. Otázka je, ako sa zastaviť, ako sa vyslobodiť z tohto novodobého otroctva? Recept neexistuje. Ale ako nato? Kresťania od počiatkov, po celé storočia vzdorovali rozličným pohanským vplyvom, dokázali sa presadiť a stali sa svetlom a soľou pre ľudstvo tej ktorej dejinnej epochy. Východisko môžeme nájsť v živote prvých kresťanov: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2,42). Existujú teda tri piliere, ktoré nám Cirkev ponúka: život sviatostí a modlitba, kontakt s Božím slovom a bratské spoločenstvo. Cirkev bola vždy silná, vtedy, keď vytvárala malé spoločenstvá, v ktorých mohli jednotliví kresťania dozrievať a spolu hľadať odpovede na špecifické problémy doby. Ako hovorí Pán Ježiš: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20) – celkom osobitným spôsobom.
Ak Cirkev žije, je to preto, lebo je Cirkvou malých spoločenstiev. Deti svoju vieru často prežívajú aktívne v malých spoločenstvách. Aj vy, rodičia ste pozvaní vo svojej farnosti k aktívnej duchovnej formácii v spoločenstvách. V Piešťanoch vytvárame malé spoločenstvá v systematickej formácii, v Komunitách kresťanského života (CVX), čo je typický jezuitský spôsob duchovnej formácie laických veriacich. Komunity sú laickým hnutím s jezuitskou spiritualitou, v súčasnosti existujúce asi v šesťdesiatich krajinách sveta.
Nateraz je tu pozvanie pripraviť sa na Veľkú noc. Veľký pôst je vhodným obdobím na prehĺbenie viery, otvoreniu sa voči Bohu, ktorý jediný nám dokáže pomôcť. Prosme, aby nám Pán dal odvahu k takémuto kroku.
Pridaj komentár