Ignaciánska spiritualita

V KAŽDODENNOM ŽIVOTE

Štíkok: Sv. Ignác (strana 2 z 3)

Posledná večera v duchovných cvičeniach sv. Ignáca

13O poslednej večeri sv. Ignác odporúča meditovať v tzv. treťom týždni duchovných cvičení, keď o tom sám píše: „Prvý deň. Prvá kontemplácia o polnoci: je o tom, ako Kristus náš Pán, išiel z Betánie do Jeruzalema na Poslednú večeru vrátane (289); a obsahuje v sebe prípravnú modlitbu, tri predhovory, šesť bodov a rozhovor. Zvyčajná prípravná modlitba.“ (190)

Úvod: cieľ a nasmerovanie tretieho týždňa

Cieľom nie je nič iné, než prehĺbenie vnútorného poznania, úprimnej lásky a verného nasledovania Ježiša Krista, a to prostredníctvom kontemplácie jeho utrpenia a smrti, aby som sa tak viac identifikoval s Ním a potvrdil moju voľbu chudobného, pokorného a obetovaného života. Pokračovať v čítaní

Boha hľadať a objavovať vo všetkom

14Žiak sa pýta svojho rabbiho: “Povedz mi, kde je Boh!” Nato rabbi odpovie: “Povedz mi, kde nie je!” Ignácov prínos k otázke ľudí, kde je Boh, sa nachádza v slovách: “Boha hľadať a nachádzať vo všetkých veciach”. Existuje veľa typicky ignaciánskych slovných spojení, ale heslo: “Boha hľadať vo všetkých veciach”, je skutočne základný princíp, na ktorom sa stavia všetko iné. Toto hľadanie a nájdenie si nemožno konkrétne a zároveň dosť tajuplne predstaviť. V liste jednému spolubratovi Ignác píše:

Študujúci sa majú “cvičiť v tom, aby hľadali Božiu prítomnosť nášho Pána vo všetkých veciach, napr. v hovorení, v chodení, vo videní, vo vychutnávaní, v počúvaní, v myslení, vôbec vo všetkom, čo robia; veď predsa Boží majestát je vo všetkých veciach, svojou prítomnosťou, svojím pôsobením a svojím bytím.

“Rozjímať” týmto spôsobom, pri ktorom nachádzame Boha, svojho Pána, vo všetkom, je ľahšie ako keby sme sa chceli povzniesť k duchovným veciam viac abstraktným spôsobom, do ktorého sa môžeme dostať len s námahou. Ba toto vynikajúce cvičenie spôsobuje veľké milosti Pána, dokonca už pri krátkej modlitbe a pripravuje nás k tomu” /DL 206/. Pokračovať v čítaní

Sloboda u sv. Ignáca

23Vnútorná sloboda je jedno z ovocí Duchovných cvičení. Nadobúda sa počas modlitieb a spytovania svedomia, majúc na zreteli vlastné pocity (afekty), usporiadané alebo nie, a prosiac Pána, aby nás napravil v neusporiadaných túžbach tým, že sa usilujeme o vyváženie prirodzených nekonštruktívnych sklonov s túžbami a situáciami, ktoré ich napravia.

Táto vnútorná sloboda má odozvy v tom, čo jednotlivec cíti, čo si želá, myslí, navrhuje, hovorí alebo robí. Toto všetko môže byť usporiadané vzhľadom na poslanie, prežívané zdravo a  integrujúcim  a šťastným spôsobom. Alebo môže sa vyskytnúť citový chaos, ktorý spôsobí utrpenie v samotnom človeku alebo u iných. Sloboda je úloha, o ktorej treba uvažovať, a na ktorej treba pracovať celý život. Pokračovať v čítaní

„Cvičiť sa“ u sv. Ignáca

25Už na prvej strane Ignácovej autobiografie sa objavuje slovo “cvičiť “. Hovorí o tom, že mal „záľubu, v cvičení sa so zbraňou“ (Autobiografia1). Zbrane sú istotne najnesympatickejší nástroj na cvičenie, lebo pripomínajú vojnu. Ale šport so zbraňou, ako každý šport nám ukazuje, že človek len vtedy niečo dosiahne, keď cvičí. „Cvik robí majstra.“ To platí pre šport, to platí pre hudbu, to platí pre učenie sa cudzieho jazyka, to platí o každom výchovnom postupe: naučiť sa jesť s nožom a vidličkou až po komunikáciu v partnerskom vzťahu. Cvičenie patrí k životu, aj keď je to namáhavé. Ignác vošiel do cirkevných dejín nie kvôli svojim cvičeniam so zbraňou, ale kvôli svojím „duchovným cvičeniam“ – exercíciám. Môžu nám priblížiť mnoho podstatného o zmysle a nezmysle cvičenia. Pokračovať v čítaní

Pedro Arrupe SJ: Založení a zakorenení v láske

JHS_4pBožia láska predchádza našu vieru a nezávisí od nej. To, že Kristus za nás zomrel „keď sme boli ešte hriešnikmi“, dokazuje, že Boh nás miluje /122/. Na druhej strane teologálna láska predpokladá našu vieru, a len v láske nachádza viera plnosť. V kresťanstve totiž nič nezáleží na tom, či si obrezaný alebo neobrezaný. Tu rozhoduje viera, ktorá sa prejavuje láskou /123/. Viera dáva zmysel našej láske, kým láska robí našu vieru aktívnou a oživuje ju. Keď v nás Kristus roznecuje vieru v seba a v Otca, takže ho „poznávame“, žiada od nás nielen to, aby sme o ňom vydávali svedectvo alebo ho uznávali, ale aby sme prijali jeho identitu, to, že je poslaným Synom, aby sme prijali posolstvo a obrátenie; žiada od nás, aby sme zachovávali jeho prikázania /124/, najmä nové prikázanie, jeho vlastné prikázanie. Nám jezuitom je toto všetko dobre známe: nepripomína nám to ignácovský rytmus, vyjadrený tromi výrazmi: „vnútorne poznať Pána – aby sme ho viac milovali a nasledovali“? Ignácovo „vnútorné poznanie“ sa neodlišuje od „viery“, od „veriť“, „vedieť“, ako o tom hovorí Ján, a vedie nekompromisne k činnosti a k službe ako je to u Jána. Toto je pravý význam tvrdenia, že jezuita musí byť „homo serviens“, človek oddaný službe Bohu a svojim bratom. Pokračovať v čítaní

Staršie príspevky Novšie príspevky