Ako sme už videli, narcistická porucha osobnosti má svoje korene vo vývinovom štádiu raného detstva, keď sa dieťaťu nedostáva primeranej starostlivosti, a to dvoma spôsobmi, buď prílišným zanedbaním starostlivosti o dieťa, alebo – čo je vlastne to isté – prístupom k dieťaťu bez limitov, bez akýchkoľvek ohraničení a nárokov na dieťa, čo v ňom príliš posilní pocit, že je stredobodom vesmíru.
Psychológ Carl Risé prináša v tomto zmysle zaujímavé výsledky experimentálnych výskumov v 70. rokoch 20. storočia vzhľadom na tzv. „antiautoritatívnu“ výchovu. Hovorí o tom, že pozorovaným deťom bola poskytnutá plná sloboda, bez limitov, bez obmedzení a zákazov. Výsledky ukázali, že tieto deti po asi jedenapolročnej výchove týmto spôsobom preukazovali vo väčšine prípadov príznaky depresie, ba až psychoticko-fyzickej narušenosti až do takej miery, že tento výskum bol predčasne ukončený.[1]
Z tohto hľadiska má vo vývinovom procese okrem matky dôležité poslanie aj otec. Je to práve on, kto – či už z kultúrneho alebo citového pohľadu – má úlohu oddeliť, separovať dieťa od matky a uviesť ho do širšieho kontextu života spoločnosti. Pokračovať v čítaní
Najnovšie komentáre