9Predmetom kontemplovania  3. týždňa ignaciánskych duchovných cvičení, (3. časti), je utrpenie a smrť  Ježiša Krista. Nepristupujeme k tejto časti iba preto, aby sme dorozprávali príbeh jeho života, ale chceme sledovať vnútorný dynamizmus Ježišovho duchovného života. Boh nás miluje, uzdravuje a odpúšťa nám (DC, 1.časť). Sme teda povolaní nasledovať Cestu, ktorou je sám Ježiš (DC, 2.časť). Dôležitým aspektom odpovede na toto povolanie je moje osobné rozhodnutie, že budem formovať svoj život podľa evanjeliových hodnôt (záver 2.časti DC).

Súčasťou života prežívaného podľa evanjeliových hodnôt bude zjednotenie môjho, predtým na seba zameraného života s ukrižovaným Kristom a rovnako zjednotenie môjho života s Kristom v jeho zmŕtvychvstaní. Tretia časť DC môže byť veľmi účinným nástrojom na potvrdenie rozhodnutia, ktoré sme prijali v 2.časti DC a na to, aby sme dosiahli potrebnú milosť vytrvalosti pre život v súlade s prijatým rozhodnutím.

Napriek prítomným hnutiam v mojom živote sa kresťanský život rozmáha prostredníctvom milostí, ktoré plynú z kontemplácie veľkonočného tajomstva nášho Pána. Tak byť kresťanom, ako aj samotný praktický kresťanský život, obidvoje ústi do transformácie utrpenia na duchovnú radosť. Spomedzi všetkých kresťanských symbolov zaujíma prvé miesto oslávený kríž a Muž na tomto kríži. Toto je náš Krst. To je to, čo slávime v Eucharistii. Je to veľkonočné tajomstvo. Hlboká kontemplácia Pánovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania obohatí teda jednak náš sviatostný život a rovnako aj bežný každodenný život.

Ku 3.časti DC pristupujeme už obohatení milosťou a so skúsenosťou modlitby, čo je ovocím prvých dvoch častí DC. Čím viac konkrétneho ovocia som získal, tým hlbšie sa teraz dokážem ponoriť do kontemplácie. V takej miere ako sa kontemplovaním Ježiša v evanjeliách prehĺbil môj vzťah s ním, tak sa ma bude osobne dotýkať jeho utrpenie a budem otvorený Duchu, ktorý sa vylieva jeho zmŕtvychvstaním. V predchádzajúcich dvoch častiach sme veľa času venovali modlitbe. Tým sa následne a nevyhnutne prehĺbila i kontemplácia. Je to veľmi dôležité preto, lebo typ modlitby tejto časti DC je už svojou podstatou veľmi kontemplatívny.

Kontempláciou nemyslíme nevyhnutne tichý, pokojný čas bez vyrušovania. Kontemplácia sa uskutočňuje hlboko vo vnútri, kde sme zjednotení s Pánom. A je naprosto zlučiteľná s námahou a vonkajším ruchom. Tam, v hĺbke, sme on a ja jedno. Vo svojom živote sa teda snažím prežívať utrpenie podľa príkladu Ježiša, aby som mohol prežívať i jeho vzkriesenie. V modlitbe sa snažím čo najplnšie prežiť obidva tieto aspekty: utrpenie aj radosť.

Všetko, čo chcem získať, je poznať Krista, moc jeho zmŕtvychvstania a mať podiel na jeho utrpení, aby som i ja dosiahol vzkriesenie. Utrpenie nie je nikdy samoúčelné, ale zmysluplným sa stáva vo vzkriesení – nádej, ktorou predchádza utrpenie a ktoré je naplnením tejto nádeje skrze utrpenie. Je moja túžba po vzkriesení taká silná, že chcem mať podiel i na Pánovom utrpení?

Počas 3. časti duchovných cvičení sa budeme sa modliť za dva druhy milosti. Po prvé za súcit, tj. za schopnosť byť s Ježišom jedno v jeho utrpení a tiež za súcit s tými, ktorí trpia.

Druhá milosť, o ktorú prosíme, je schopnosť hlbšej ľútosti nad hriechom.

Modlím sa, aby som dokázal súcitiť s Kristom v jeho utrpení, za prežitie hlbšej ľútosti nad hriechom – a za dar plakať.

Je to odvodený výraz, „sú-citiť“ znamená „trpieť s niekým“. Musím byť teda pripravený znášať v modlitbe aj ťažkosti a námahu, ak je to to, čo mi Pán posiela, i napriek mojej najlepšej snahe. Môj súcit sa môže prejaviť tak, že budem cítiť oddanosť voči Pánovi, ale to nie je jediná forma ako „trpieť s niekým“. Suchota, neschopnosť sústrediť sa a rozptýlenosť sú jednoduché, nepríjemné a reálne spôsoby súcitu. Ako vždy, kritériom je „Podľa ovocia ich spoznáte“. Túto milosť dostávam vtedy, ak sa môj postoj k trpiacim (tvoriacim Kristovo telo) v mojom okolí  stáva súcitnejším.

V prvej časti DC sa kládol veľký dôraz na modlitbu pred Ježišom na kríži. Tu sa kladie ten istý dôraz; ale s istým rozdielom. V 1.časti DC sme sa zamerali na Ježiša, ktorý trpí, aby mi priniesol uzdravenie a odpustenie. Moja pozornosť sa sústreďovala na uvedomenie si potreby Ježiša a na udalosti môjho života, ktoré potrebujú byť uzdravené a odpustené. Predpokladom 2.časti DC je narastanie jednoty s Pánom prostredníctvom jeho nasledovania. Teraz som skôr v  pozícii, kde som spolu s Ježišom pre druhých. Výsledkom toho je, že moje modlitby už nebudú tak veľmi zamerané na reflexiu a uvažovanie o sebe. Môže byť, že ma uspokojí jednoducho „byť tam“. [1]

[1] Tom O´Hara – DC vo všednom dni

(Obrázok: Cristoforo Savolini: Sv. Ignác z Loyoly, 17. st.)