psychologia_a_spiritualita-500x500V tomto bode sa opäť vráťme k jezuitskému teológovi Bernardovi Lonerganovi, ktorého sme spomínali v súvislosti s jeho „metódou v teológii“, v ktorej prišiel k záveru, že proces ľudskej sebatranscendencie sa uskutočňuje v troch rozličných etapách, či stupňoch: prostredníctvom poznania, morálneho rozhodnutia a  lásky. Ako sme už prv uviedli, podľa Lonergana, v prvej etape, človek na základe osobnej skúsenosti a prostredníctvom uvažovania a úsudku prichádza k otázkam: Čo? Prečo? Za akým cieľom? A prostredníctvom nich prichádza k sebatransendencii na kognitívnej, intelektuálnej rovine. Človek sa však  nezastavuje len pri kontemplácii poznanej pravdy, ale pýta sa aj na dosah tejto pravdy pre jeho vlastný život, rozlišuje to, čo je dobro reálne a čo len dobro zdanlivé, čo je objektívne hodnotné, až prichádza k otázke: Čo mám robiť? Svojou schopnosťou slobodného rozhodnutia ľudská bytosť tak dospieva k seba-transcendencii na rovine morálneho rozhodnutia. Tretí stupeň sebatranscendencie podľa Lonergana človek dosahuje, „keď sa zaľúbi. Vlastné bytie sa stane bytím zamilovaným. Je to prvotný princíp. V ňom majú svoj pôvod naše túžby a úzkosti, radosti a bolesti, naše rozlišovanie hodnôt, naše rozhodovanie a konanie.“ Na toto Lonerganovo konštatovanie nadväzuje Rulla a z hľadiska už hore uvedenej klasifikácie, či hierarchie hodnôt si kladie ďalšiu otázku: O akú lásku ide?

Veď v našej životnej skúsenosti môžeme pozorovať rozličné spôsoby jej vyjadrenia. Je láska k veciam, k sebe samému, k ľuďom, existuje intímna láska medzi mužom a ženou, ale aj láska medzi rodičmi a deťmi, existuje láska k prírode, k národu, k Bohu. Reflektujúc filozofov súčasných ako aj tých, počas dejín, Rulla nadväzuje na Mondina a prichádza k definovaniu troch stupňov realizácie ľudskej lásky a jej schopnosti seba-trascendencie:[1]

  1. Egocentrická perspektíva, reprezentovaná predovšetkým autormi ako sú Nietsche, Sartre, Heideger a psychoanalytikmi, ako napr. Freud. Zdá sa, že túto perspektívu s jej egocentrickým poňatím sebatranscendencie prevzali z gréckej filozofie a ju prehĺbili. V každom prípade, azda trochu zjednodušene, ale zároveň aj výstižne a pravdivo možno povedať, že základným cieľom človeka u týchto autorov je sebarealizácia ľudskej osoby. Možno povedať, že z hľadiska egocentrickej perspektívy, z hľadiska jej horizontu vnímania života, prvotným a najdôležitejším cieľom sebatrascendencie, realizácie lásky vo vlastnom živote je dosahovanie dokonalosti seba samého. V skutočnosti teda v tejto perspektíve nedochádza k autentickej sebatranscendencii.
  2. Filantropicko – sociálna perspektíva, zastúpená autormi ako sú Marx, Comte, Bloch, Garaudy, či Marcuse, považuje za hlavný cieľ sebatransendencie úsilie o dokonalosť ľudskej spoločnosti, ľudstva.
  3. Teocentrická perspektíva, reprezentovaná autormi ako sú Aristoteles, Platón, Augustín, Tomáš Akvinský, Spinoza, Scheler, Rahner, De Chardin, De Finance, Lonergan, za posledný a najdôležitejší cieľ sebatranscendenzie považuje Boha, pretože iba Boh je stvoriteľ sveta a základom každej hodnoty a zmyslu všetkého. Takto Boh je konečným opravdivým zmyslom života človeka a iba na Boha zameraný život človeka môže naplniť jeho túžbu po vlastnej sebarealizácii.Predstavme si niekoho, kto sa rozhodol vložiť svoj život do služby iným. Môže to robiť preto, lebo sa pritom cíti sám lepšie a dodáva mu to napríklad pocit sebaúcty (egocentrická perspektíva), alebo to môže urobiť z lásky k iným, pre ich dobro, aby sa tí iní mali lepšie (filantropicko-sociálna perspektíva) alebo sa môže rozhodnúť pomôcť iným z lásky k Bohu, ktorý stvoril všetkých a všetci sú jeho deťmi a navzájom bratmi a sestrami. Konečný výsledok služby iným sa však s veľkou pravdepodobnosťou začne líšiť, ak začnú problémy. Ak tá služba bude niečo stáť, ak bude žiadať stratu pohodlia, obety či dokonca vlastného života. Ten, kto sa rozhodol slúžiť iným len z hľadiska vlastnej realizácie, pravdepodobne dosť rýchlo stratí motiváciu pokračovať v službe. Pravdepodobne tak rýchlo, ako rýchlo stratí ten osoh, ktorý vedome či podvedome od toho očakával – vlastnú sebarealizáciu. Ten, kto sa rozhodol pre službu iným na základe lásky k ľuďom, kto vie či vytrvá, ak tí istí ľudia sa mu nepoďakujú, ale naopak ho ohovoria, či dokonca sa mu odplatia krivdou, hanou či dokonca ublížením? Azda len človek, ktorý slúži z lásky k Bohu, bude mať motiváciu darovať svoj život bratom a sestrám, a to aj vtedy, keď stratí svoje pohodlie, aj keď z toho nič nebude mať, alebo dokonca keď sa mu zato tí istí ľudia odplatia za dobro zlom, pretože položil svoj motivačný základ do lásky k Bohu, teda do teocentrickej perspektívy.

Možno teda povedať, že človek je povolaný k vlastnej sebarealizácii v tomto svete prostredníctvom sebatranscendencie v láske, ktorá má svoje zameranie v teocentrickej perspektíve. Táto skutočnosť má však dôsledky aj na rovine motivácie ľudského konania. Otázka tu znie: Je rozdiel, či človek svoj život realizuje na základe egocentrickej, filantropicko-sociálnej, alebo teocentrickej perspektívy? Ak áno, v čom spočíva? – Pokračovanie zajtra….

[1] Por. Rulla L. M., Antropologia della Vocazione Cristiana, (Antropológia kresťanského povolania), s. 137 – 139.

(Úryvok z knihy: Psychológia a spiritualita. Základné psychologické aspekty duchovného života).