Ignaciánska spiritualita

V KAŽDODENNOM ŽIVOTE

Štíkok: Psychológia a spiritualita (strana 3 z 9)

Reaktívny, sebapodvádzajúci a konštruktívny narcizmus

citovy_a_nab_vyvin_ls-500x500Reaktívny narcizmus

Podľa Sperryho reaktívny narcizmus zodpovedá kritériám narcistickej poruchy osobnosti, tak ako ju diagnostikuje DSM IV. Hoci takíto ľudia na prvý pohľad môžu vzbudzovať príjemný a príťažlivý dojem, ľahko sa menia na ľudí chladných, cynických a vypočítavých. V skutočnosti prežívajú akúsi permanentnú nespokojnosť a mrzutosť, ktorá je schopná otráviť celé okolie. Táto nespokojnosť vyviera z frustrácie prehnaných predstáv a fantázií o vlastnej veľkosti, pričom túto frustráciu takáto osobnosť nevie prijať a má tendenciu projektovať ju do svojho okolia. Dôsledkom toho sú tí druhí neschopní, zlí, vždy na vine, čím sa však narcistický človek uzaviera do začarovaného kruhu a utvrdzuje sám seba vo vnútornom sklamaní, beznádeji a nespokojnosti.

Dôvodom takéhoto narcizmu, ako sme už uviedli, sú poruchy vo vývine počas raného detstva, keď dieťa prežilo silné momenty frustrácie, teda zranenia, ktoré nebolo schopné asimilovať vhodným spôsobom. Tak sa v ňom nerozvinul dostatočne zmysel pre vlastnú identitu, čo sa odrazilo vo veľmi nízkom sebavedomí a sebaúcte. Keďže dieťa nevedelo tieto negatívne pocity v sebe integrovať, naučilo sa proti nim brániť akousi iluzórnou predstavou vlastnej jedinečnosti a nadradenosti, čo sa v dospelom veku prejavuje ako neschopnosť akceptovať v sebe negatívne pocity dotýkajúce sa vlastnej osobnosti, jej hraníc a vlastných nedostatkov. Pokračovať v čítaní

Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života – poruchy prvého roka života

citovy_a_nab_vyvin_ls-500x500Poruchy vo vývine počas prvého štádia citového vývinu, teda počas prvého roku života dieťaťa sú dôvodom najvážnejších psychických porúch v dospelom veku. Môžu sa prejaviť v poruche psychotického charakteru, ako je napr. schizofrénia, ale najmä v poruchách osobnosti, a z nich sú najzávažnejšie predovšetkým antisociálna, narcistická a paranoidná porucha osobnosti.

Dôsledky porúch vo vývine vo všeobecnosti, okrem porúch psychotického charakteru, sa môžu prejaviť vo dvoch rozličných rovinách. Jednak ako poruchy osobnosti, ktorých výskyt v celkovej populácii dosahuje 6 – 9 percent, a potom ako štruktúra osobnosti, čo sa vzťahuje na každého človeka. V tomto druhom prípade ide o psychologicky zdravé normálne osobnosti. Ide o ľudí so špecifickým charakterom, ktorí z rôznych (už spomínaných) príčin nezvládli vývinové úlohy jednotlivých štádií a aj v dospelosti si ponechávajú určité problematické a neadaptívne spôsoby prežívania a správania, z ktorých možno rozpoznať štruktúru ich osobnosti.

Na tomto mieste sa zastavíme najskôr pri dvoch poruchách osobnosti, ktoré sa vzťahujú predovšetkým na poruchy vo vývine počas prvého roku života. Budeme hovoriť o narcistickej a paranoidnej poruche osobnosti, ale ešte viac o narcistickej a paranoidnej štruktúre osobnosti.

Narcistická štruktúra osobnosti

Dôvodom, prečo budeme na tomto mieste hovoriť práve o narcistickej poruche a štruktúre osobnosti, je jednak to, že okrem základnej poruchy či fixácie v ranom detstve ju veľmi intenzívne podporuje aj dnešná postmoderná, konzumná a hedonistická kultúra. Pokračovať v čítaní

Náboženský pocit viny

citovy_a_nab_vyvin_ls-500x500Podľa Soverniga náboženský pocit viny alebo skúsenosť hriechu spočíva „v narušení alebo v oslabení vzťahu s Prítomným-Neprítomným, podobným spôsobom, ako prichádza k narušeniu priateľstva alebo vzťahu medzi dvoma ľuďmi“[1]. Náboženský pocit viny teda jednoznačne vyviera z osobného vzťahu s Bohom. Možno dokonca povedať, že je to sám Boh, ktorý zjavuje človeku jeho hriech, vzdialenie sa od Boha a od jeho projektu pre človeka, totiž aby sa stal podobným jeho obrazu a podobe. Vo svojej podstate teda nie je „vinou voči sebe samému, ale vinou voči Bohu“[2]. Neredukuje sa na niečo, čo osobu vnútorne blokuje nevedomým spôsobom, ako je to v prípade psychického pocitu viny, na niečo, čo v nej vzbudzuje pocit viny pre prekročenie poriadku, čo nainfikuje celé jej vnímanie seba a okolia šedivým pochmúrnym pocitom bez nálady, s pocitmi menejcennosti a depresie. Ak ide o náboženský pocit viny, ústredný je najmä vzťah priateľstva medzi dvoma osobami, ktorý spolu s pozvaním k rastu v láske ponúka zároveň aj slobodu. Pokračovať v čítaní

Morálny pocit viny

citovy_a_nab_vyvin_ls-500x500Jednou z najcharakteristickejších čŕt morálneho pocitu viny je, že jeho podstatu „netvorí strach z odhalenia alebo potrestania, alebo ľútosť nad tým, že niekto významný sa zle cítil, ale skutočnosť, že bol vykonaný negatívny skutok sám osebe“[1]. Ak hovoríme o morálnom pocite viny, už sa ocitáme mimo vývinového štádia medzi tretím až piatym rokom, pretože takýto druh pocitov so sebou nesie už podstatne jasnejšie uvedomenie si reality toho druhého. Človek už je v takomto prípade schopný sledovať nielen uspokojenie vlastných potrieb, ale aj nároky iných ľudí a prostredia, v ktorom žije.

Pokračovať v čítaní

Psychický pocit viny

citovy_a_nab_vyvin_ls-500x500Taliansky psychológ a psychoterapeut Giuseppe Sovernigo definuje psychický pocit viny ako „citovo skľučujúci, izolujúci a deštruktívny stav, vedomý alebo nevedomý, ktorý vyrastá z úzkosti a strachu z možného trestu na základe porušeného zákona alebo zo strachu z možnej pomsty zo strany signifikantnej poškodenej osoby[1].

Tento typ pocitu viny má ďalšie charakteristiky: je automatický, slepý, nerozlišujúci, rigidný a tyranský, založený na imperatíve ty musíš alebo ty nesmieš“. Osoba, ktorá ho prežíva, je v jednej osobe katom a zároveň obeťou, pretože nie je schopná prekročiť samu seba, ale ostáva v obsedantnej ustarostenosti o vlastný sebaobraz. Tento pocit je akoby „úzkosť z toho, že som prekročil neviditeľnú hranicu a teraz sa cítim byť vystavený trestu, ktorý príde zo strany tajomných síl, ktoré strážia túto hranicu“[2]. Pokračovať v čítaní

Staršie príspevky Novšie príspevky