Ignaciánska spiritualita

V KAŽDODENNOM ŽIVOTE

Štíkok: Náboženský vývin (strana 2 z 3)

Obsedantno-kompulzívna štruktúra osobnosti

17. apríla 2016 / / 1 komentár

citovy_a_nab_vyvin_ls-500x500Zrod obsedantno-kompulzívnej štruktúry osobnosti možno určiť do obdobia počas druhého vývinového štádia, približne medzi druhým až tretím rokom života dieťaťa, v ktorom dieťa čelí prvým nárokom požiadaviek rodičov ohľadom hygienických návykov a disciplíny. Ako opisuje toto vývinové štádium Erikson, hlavným konfliktom je autonómia verzus hanba a pochybnosti. Rozvoj takýchto povahových čŕt však ovplyvňuje viacero faktorov aj počas vývinu ľudskej osobnosti v ďalších rokoch života. Ako v predošlých dvoch kapitolách, tak aj na tomto mieste budeme hovoriť jednak o obsedantno-kompulzívnej poruche osobnosti a zároveň o obsedantno-kompulzívnych črtách, ktorými sa prejavuje vo svojom správaní zdravá, normálna ľudská osobnosť.

Pozitívne aspekty osobnosti

Pokračovať v čítaní

Paranoia a nedôvera – Cesta ku vnútornej slobode

15. apríla 2016 / / Bez komentárov

citovy_a_nab_vyvin_ls-500x500Z paranoidných tendencií prežívaných v dnešnej spoločnosti a nedôvery, Radcliffe vo svojej knihe hľadá, a aj nachádza riešenia. Pozýva predovšetkým k odvahe a k vydaniu sa na cestu ku vnútornému oslobodeniu sa. Zdôrazňuje cestu oslobodenia sa od toho, čo nás ponecháva vo väzení nereálnych, neurotizujúcich obáv a strachov, ktoré v nás vzbudzujú pocity nedôvery, pochybností a neistoty a tak paralyzujú náš životný elán, optimizmus a nádej. Psychológia môže na tejto ceste ku vnútornej slobode zohrať veľmi dôležitú, ba možno aj nenahraditeľnú úlohu.

Radcliffe ako verný syn autentickej kresťanskej spirituálnej tradície ponúka ako ďalšie východisko pozvanie na cestu zostúpenia do „srdca našej viery, ktorým je kríž. Obraz osoby nesmierne zraniteľnej, doráňanej a usmrtenej. Keď však Ježiš vstal z mŕtvych, jeho zranenia sú na ňom stále viditeľné“[1]. Vidíme to na stretnutí s apoštolmi, osobitne s apoštolom Tomášom, ktorého Ježiš pozýva dotknúť sa jeho rán. Znamená to, že Ježiš, hoci je vzkriesený, je zároveň aj zranený. Jeho utrpenie, smrť a celý jeho život ostávajú s ním spojené aj v oslávenej podobe. Podobne aj naše detstvo so všetkým, čo sme v ňom prežili, ostáva v nás a ovplyvňuje nás po celý čas dospelého veku. Podobne ako Kristus, aj my ako vykúpení Boží synovia a dcéry sme uzdravení a zároveň stále zranení a zraniteľní, podobne, ako o tom hovorí apoštol Pavol, „v nádeji sme spasení“ (Rim 8,24). V kríži je skutočne ukryté tajomstvo života.

Pokračovať v čítaní

Paranoidná štruktúra osobnosti

14. apríla 2016 / / Bez komentárov

citovy_a_nab_vyvin_ls-500x500Zrod paranoidnej poruchy alebo štruktúry osobnosti možno časovo lokalizovať do priebehu prvého roku citového vývinu dieťaťa, pričom hlavným charakteristickým aspektom je prítomnosť, alebo neprítomnosť základnej dôvery voči sebe samému, voči iným, voči svetu ako takému a možno povedať, že aj voči Bohu.

Nedôvera ako kultúrne dedičstvo komunizmu

Okrem toho, že korene tejto poruchy či štruktúry osobnosti siahajú do prvého štádia vývinu dieťaťa, dôvodom, pre ktorý sa chceme pozastaviť práve pri tejto poruche, je aj to, že kultúrne prostredie postkomunistických krajín je akosi viac preniknuté črtami, ktoré osobitným spôsobom posilňujú vývin takýchto čŕt osobnosti. Je prirodzené, že život v spoločnosti, v ktorej vládol režim, čo systematicky potláčal ľudskú slobodu a náboženstvo, sa pre tých, ktorí sa s ním nestotožnili, stal životom v skrytosti, utajenosti – inými slovami v nedôvere voči niekomu, kto mal administratívnu a justičnú moc. A pritom dôvera či nedôvera je hlavnou témou psychického vývinu dieťaťa počas prvého roku.

Pokračovať v čítaní

Anti-autoritatívna výchova a úloha otca

13. apríla 2016 / / 1 komentár

citovy_a_nab_vyvin_ls-500x500Ako sme už videli, narcistická porucha osobnosti má svoje korene vo vývinovom štádiu raného detstva, keď sa dieťaťu nedostáva primeranej starostlivosti, a to dvoma spôsobmi, buď prílišným zanedbaním starostlivosti o dieťa, alebo – čo je vlastne to isté – prístupom k dieťaťu bez limitov, bez akýchkoľvek ohraničení a nárokov na dieťa, čo v ňom príliš posilní pocit, že je stredobodom vesmíru.

Psychológ Carl Risé prináša v tomto zmysle zaujímavé výsledky experimentálnych výskumov v 70. rokoch 20. storočia vzhľadom na tzv. „antiautoritatívnu“ výchovu. Hovorí o tom, že pozorovaným deťom bola poskytnutá plná sloboda, bez limitov, bez obmedzení a zákazov. Výsledky ukázali, že tieto deti po asi jedenapolročnej výchove týmto spôsobom preukazovali vo väčšine prípadov príznaky depresie, ba až psychoticko-fyzickej narušenosti až do takej miery, že tento výskum bol predčasne ukončený.[1]

Z tohto hľadiska má vo vývinovom procese okrem matky dôležité poslanie aj otec. Je to práve on, kto – či už z kultúrneho alebo citového pohľadu – má úlohu oddeliť, separovať dieťa od matky a uviesť ho do širšieho kontextu života spoločnosti. Pokračovať v čítaní

Reaktívny, sebapodvádzajúci a konštruktívny narcizmus

12. apríla 2016 / / Bez komentárov

citovy_a_nab_vyvin_ls-500x500Reaktívny narcizmus

Podľa Sperryho reaktívny narcizmus zodpovedá kritériám narcistickej poruchy osobnosti, tak ako ju diagnostikuje DSM IV. Hoci takíto ľudia na prvý pohľad môžu vzbudzovať príjemný a príťažlivý dojem, ľahko sa menia na ľudí chladných, cynických a vypočítavých. V skutočnosti prežívajú akúsi permanentnú nespokojnosť a mrzutosť, ktorá je schopná otráviť celé okolie. Táto nespokojnosť vyviera z frustrácie prehnaných predstáv a fantázií o vlastnej veľkosti, pričom túto frustráciu takáto osobnosť nevie prijať a má tendenciu projektovať ju do svojho okolia. Dôsledkom toho sú tí druhí neschopní, zlí, vždy na vine, čím sa však narcistický človek uzaviera do začarovaného kruhu a utvrdzuje sám seba vo vnútornom sklamaní, beznádeji a nespokojnosti.

Dôvodom takéhoto narcizmu, ako sme už uviedli, sú poruchy vo vývine počas raného detstva, keď dieťa prežilo silné momenty frustrácie, teda zranenia, ktoré nebolo schopné asimilovať vhodným spôsobom. Tak sa v ňom nerozvinul dostatočne zmysel pre vlastnú identitu, čo sa odrazilo vo veľmi nízkom sebavedomí a sebaúcte. Keďže dieťa nevedelo tieto negatívne pocity v sebe integrovať, naučilo sa proti nim brániť akousi iluzórnou predstavou vlastnej jedinečnosti a nadradenosti, čo sa v dospelom veku prejavuje ako neschopnosť akceptovať v sebe negatívne pocity dotýkajúce sa vlastnej osobnosti, jej hraníc a vlastných nedostatkov. Pokračovať v čítaní

Staršie príspevky Novšie príspevky

Najnovšie články

Kategórie

Najnovšie komentáre

Najčítanejšie články

Zásady ochrany osobných údajov

Archív

© 2024 Ignaciánska spiritualita

Theme by Anders Noren — Hore ↑